Filmové čítanie
Film.sk No.07/08/2013

Edičné oddelenie Slovenského filmového ústavu pripravuje na rok 2013 publikáciu filmových teoretikov a estetikov Petra Michaloviča a Vlastimila Zusku Rozprava o žánri, ktorá sa venuje problematike žánru s dôrazom na western. Pracovne je zatiaľ rozčlenená do kapitol Žáner a jeho referens, Zrod a metamorfózy westernu ako žánru, Western ako žáner: príbeh a diskurz, Žáner v ohnisku interpretácií. Nasledujúca ukážka je z kapitoly Western ako žáner: príbeh a diskurz a zaoberá sa témou westernovej krajiny a westernového mesta. Úryvok je krátený.

Rozprava o žánri

Peter Michalovič, Vlastimil Zuzka

Westernová krajina

Prvým, čo zostáva trvalo zafixované vo vedomí milovníkov a znalcov westernov, je typická westernová krajina. Keď si divák pozrie Porterovu Veľkú vlakovú lúpež, určite nemôže ujsť jeho pozornosti detail, že krajina, v ktorej sa akcia lúpeže odohráva, vôbec nie je príznaková. To znamená, že divák ju vôbec nepovažuje za typicky westernovú, príbeh by sa pokojne mohol odohrávať aj v nejakej lokalite v Čechách, na Morave alebo na Slovensku. Ale pri projekcii Fordovho filmu Prepadnutie okamžite spozná typickú westernovú krajinu. Tou krajinou je geografická oblasť zvaná Monument Valley a medzi milovníkmi westernu sa traduje, že pre tento filmový žáner ju objavil práve John Ford. Nemá zmysel spochybňovať túto tradovanú legendu, lebo na to, aby ju divák dokázal identifikovať ako typickú westernovú krajinu, ju bolo potrebné opakovane využívať na nakrúcanie nových filmov. A v tomto smere nemožno spochybňovať Fordovo úsilie, lebo okrem filmu Prepadnutie využil krajinu v okolí Monument Valley opakovane napríklad pri nakrúcaní svojich westernov Môj miláčik Klementína, Fort Apache, Rio Grande, Stopári alebo Jeseň Čejenov a práve toto opakovanie upevňovalo typický westernový charakter krajiny.

Monument Valley sa nachádza na južnej hranici Utahu a severnej hranici Arizony a túto krajinu charakterizujú pieskovcové útvary typickej červenkastej farby, monumentálne sa týčiace do výšky, ktoré akoby vyrastali z okolitej púšte a polopúšte. Vidieť ich z diaľky, a preto poskytujú perfektné pozadie. Patrick McGee hovorí o tejto krajine ako o mýtografickom priestore (mytographic space). Tento mýtografický priestor sa týka par excellence westernu J. Leeho Thompsona Mackennovo zlato, ktorý nemá ambíciu predstierať, že je „zrkadlom sveta“, nenárokuje si na prívlastok „realistický“, práve naopak, dáva divákovi mnohými indíciami najavo svoju fikčnú povahu a túto fikčnosť významným dielom podporuje aj krajina. Bežná orientácia v krajine nie je problém, avšak orientovať sa v nej tak, aby sa človek dostal do kaňonu plného zlata, si vyžadovalo celkom iné „čítanie krajiny“. Indiánska schematická mapa, odovzdávaná z generácie na generáciu, poskytovala len základné orientačné body a každý jej používateľ musel okrem identifikácie orientačných bodov čítať mnohé znaky, ktorými bola tajomná krajina posiata, a taktiež musel dodržiavať všetky jej zákony. Ten, kto nerešpektoval tajné posolstvá, zomrel, tak ako zomreli Coloradovi ľudia, seržant Tibbs a mladí chamtiví apačskí bojovníci, ktorí nerešpektovali mýtické rozprávania svojich predkov a neverili v silu apačských duchov. Čas a priestor krajiny sú v tomto príbehu tak úzko prepojené, že každý, kto chcel odhaliť vchod do zlatého kaňonu, si musel počkať na správnom mieste na správny čas, lebo ináč vchod nikdy nenašiel. Mackenna v minulosti neraz prechádzal okolo vchodu do kaňonu, bol síce na správnom mieste, ale nikdy predtým tam nebol v správnom čase, a preto neveril, že tento bájny zlatý kaňon vôbec jestvuje. Až mapa mu dala tie správne inštrukcie a vchod našiel, lenže na rozdiel od ostatných veril v silu magických síl, a hneď ako to bolo možné, usiloval sa z kaňonu dostať bez toho, aby si naplnil sedlové kapsy veľkými nuggetmi zlata. Vedel totiž, že toto zlato zabíja, a nasledujúce udalosti jeho znalosť praktickým spôsobom potvrdili.

Krajina v okolí Monument Valley sa vďaka opakovanému využívaniu vo westernoch stala etalónom pre tvorcov tohto žánru, tak amerických, ako aj európskych. Lokality viac či menej podobné Monument Valley poskytovali niektoré časti Mexika, podobné krajiny našli tvorcovia eurowesternov v južnej časti Španielska a na území bývalej Juhoslávie.

Ďalším typom krajiny, ktorý sa často objavuje vo westernoch, je púšť alebo polopúšť. Je to krajina, v ktorej sa ten, kto bol schopný jej minimálne znaky správne „dekódovať“ a rešpektovať ich skryté „posolstvá“, dokázal nielen orientovať, ale neraz v nej aj našiel bezpečný azyl pred útočníkmi alebo pred prírodnými silami. Vo väčšine prípadov našli filmári takýto typ krajiny opäť v blízkosti Monument Valley, ale napríklad aj v Nevade, Arizone, Texase a v púšti nachádzajúcej sa v oblasti Las Cruces v Novom Mexiku, pretože posledne menovaná lokalita sa vyznačuje snehovobielym pieskom; presnejšie to môžeme povedať jazykom mineralógie tak, že to vôbec nie je piesok, čiže nie sú to zrnká kremeňa, oxidu kremičitého, ale je to sadrovec. Mimo územia Spojených štátov sa filmovalo v Mexiku, v Európe zase v južnej časti Španielska, konkrétne v lokalitách Almeríe a Andalúzie.

Vo westerne Hombre sa stretávame s tým, ako je John Russel, beloch, ktorého však vychovali Indiáni, schopný čítať znaky nehostinnej polopúšte a to mu pomáha účinne sa chrániť pred ostrým slnkom, zabezpečiť si potravu a vôbec nastaviť si režim života tak, aby podal s najmenším výdajom energie čo najväčší výkon. To isté urobil aj Indián Willie Boy (Robert Blake) vo filme Abrahama Polonského Willie Boy. V roku 1909 sa Willie Boy vrátil do indiánskej rezervácie, kde sa stretol so svojou láskou Lolou (Katharine Ros). Dohovorili si rande v noci, na ktorom ich prekvapil jej otec, a Willie Boy ho v sebaobrane zabil. Po tomto čine sa zaľúbenci dali na útek a za nimi sa vydali prenasledovatelia pod vedením šerifa Christophera „Coopa“ Coopera (Robert Redford). Willie Boy vedel, že šancu utiecť má len vtedy, keď bude mať na svojej strane spojenca v podobe nehostinnej krajiny, pretože on sa v nej dokáže bez problémov pohybovať, ale prenasledovateľom bude robiť pohyb v tomto území obrovské problémy.

Vynikajúci príklad filmového využitia polopúšte nachádzame vo westerne Michaela Winnera Chatova zem. Keď Chato utiekol z mesta a za ním sa vydal trestný oddiel, vedel, podobne ako Willie Boy, že sám bez pomoci si s prenasledovateľmi neporadí, a preto ich vylákal na územie, ktoré sa mu vďaka jeho dôvernej znalosti stalo vynikajúcim spojencom. Chato od prírody nič nechcel a ani jej nič nevnucoval, vedel si v zdanlivo nehostinnej krajine nájsť jedlo a zdroj vody. Tá istá krajina, čo znásobovala Chatovu silu, jeho nepriateľov oslabovala a rozkladala súdržnosť trestného oddielu, a ako to dopadalo, to už vieme. Zaujímavosťou tohto filmu je, že hoci je divák od začiatku do konca presvedčený o tom, že sa nakrúcal v niektorej lokalite Spojených štátov, v skutočnosti to bolo v južnom Španielsku, kde s obľubou nakrúcal svoje westerny aj Sergio Leone.

Okrem krajiny okolo Monument Valley alebo krajiny, ktorá sa jej podobá, okrem púští či polopúští sa vo westernoch využívajú aj typy krajín pripomínajúce šíre prérie porastené trávou či ihličnaté a listnaté lesy, pričom ihličnaté sa využívali najmä vtedy, keď tvorcovia potrebovali zobraziť prírodu v zime. Keby sme chceli nejakému divákovi predviesť rôzne typy krajiny, aké sa okrem typickej krajiny Monument Valley vyskytujú vo westernoch, určite by sme mu namiesto dlhej prednášky radšej premietli film Davida Van Anckena Muž proti mužovi. Hneď v úvodných záberoch je prezentovaný zhrňujúci pohľad na celú škálu krajín, od púšte cez prériu až po lesy a hory, ktorý rámuje a predznamenáva priestorové zasadenie celého filmu. Dej je jednoduchý. Počas občianskej vojny Severu proti Juhu sa stala tragická udalosť. Vojenský oddiel, ktorému velil Gideon, dal zapáliť nepriateľský dom. Bol totiž presvedčený, že v dome sa nenachádzajú nijakí civilisti. Lenže v dome sa skrývala žena s dieťaťom, a keď to zistil, bolo už neskoro. Nešťastný manžel Carver, ktorý v jednej chvíli prišiel o dve milované osoby, žil od tejto tragickej udalosti len pre pomstu. Gideon po tejto udalosti opustil armádu a odišiel do hôr, kde sa živil ako lovec. Carver vypátral, kam sa Gideon po odchode z armády uchýlil, najal si bandu nájomných zabijakov a začal prenasledovať svojho úhlavného nepriateľa. Carverovo prenasledovanie sa začalo vysoko v zasnežených horách, kde ešte vládla zima, hoci v nižších polohách sa už ohlasovala jar. Prenasledovanie pokračovalo cez zelené podhorie, kde už vládla jar. Potom sa prenasledovaný a prenasledovatelia presunuli na prériu. Nakoniec sa Gideon s Carverom stretli na zlatožltom piesku púšte, kde malo prísť k záverečnému zúčtovaniu. Aj prišlo, lenže toto zúčtovanie bolo v rozpore s tým diváckym očakávaním, ktoré vytvorili a upevňovali predchádzajúce westerny. Nijaký efektný súboj sa totiž nekonal, len priznanie si viny a odpustenie.

Postupná expanzia westernu spôsobila, že typicky westernové príbehy sa už nemusia odohrávať len na území Spojených štátov amerických a v Mexiku, ale aj v Afrike, stačí pripomenúť western Afrika – v texaskom štýle, v Ázii, konkrétne v arabskej púšti – film Hidalgo, či v ďalekej Austrálii, kde sa nakrútili westerny Quigley u protinožcov a Proposition, pričom tvorcovia využili austrálske púšte a polopúšte, ktoré pripomínali tie v Spojených štátoch.

Mestá vo westerne

Protipólom prírody boli a sú, samozrejme, mestá. Všetky westernové mestá môžeme rozdeliť do dvoch skupín. Prvú tvoria tie, ktoré mali svoj skutočný predobraz. Medzi ne možno zaradiť napríklad Dodge City, Deadwood, Tombstone, Sante Fé, Abilene, Kansas City. To, že tieto mestá museli mať svojich „filmových dvojníkov“, je dané tým, že sú neoddeliteľne spojené buď s menami najvýznamnejších celebrít divokého západu, alebo s historicky výnimočnými udalosťami. Možno to dokumentovať na dvoch príkladoch. Prvým je príklad tzv. horúceho mesta (hot city) Dodge City, kde sa kratší alebo dlhší čas zdržiavali také legendárne osobnosti, ako William Frederick Cody alias Buffalo Bill, Wyatt Earp, Doc Holliday, James Butler Hickok alias Divoký Bill, Billy the Kid alebo Pat Garrett. Druhým je zase mesto Tombstone, pretože to sa do dejín divokého západu navždy zapísalo slávnou prestrelkou pri O. K. Corrale medzi Earpovcami a Docom Hollidayom na jednej strane a Clantonovcami na druhej strane.

Druhú skupinu tvoria fiktívne mestá, teda mestá, čo sú také fiktívne ako ich filmoví osadníci. Hoci by sme tieto dve skupiny mohli postaviť proti sebe, neurobíme to, pretože by to nemalo nijaký praktický význam. Áno, vlastné meno mesta môže fungovať ako autentifikujúci referent, lenže týmto menom sa to neraz aj končilo. Prečo? Aby sme dokázali dať na túto otázku presvedčivú odpoveď, musíme urobiť malú digresiu.

V roku 1939 začalo fungovať filmové mesto Old Tucson a odvtedy až do súčasnosti sa tu nakrútilo viac ako 300 filmov pre kinodistribúciu, televíznych filmov alebo seriálov a reklám. Old Tucson vznikol veľmi podobne, ako vznikajú fantastické zvieratá – stačí uviesť sfingu, vari najznámejšie zviera fantastickej zoológie. Sfinga má ženskú hlavu, ženské prsia, krídla vtákov, trup a nohy leva. Každá z týchto častí tela sfingy má svoj konkrétny predobraz, model, lepšie či horšie napodobnený, avšak sfinga ako celok je fantastické zviera, ktoré preto nemôže patriť do nijakej zoologickej taxonómie. Old Tucson vznikol tak, že jeho architekti a stavitelia sa pokúsili verne napodobniť základné stavby, aké sa podľa dobových dokumentov vyskytovali v reálnych mestách divokého západu. Tak vzniklo pozoruhodné simulakrum, ktoré keď treba, predstiera, že je samotná skutočnosť.

Jeho európskym náprotivkom je filmové mesto v španielskej provincii Almería, kde dal Sergio Leone v roku 1965 postaviť westernové mestečko v púšti Tabernas pri diaľnici z mesta Almería smerom na Granadu. Bolo to kvôli filmu Pre hrsť dolárov navyše a odvtedy sa tam nakrútilo množstvo westernov, ale aj iných filmov.

Základom westernového filmového mesta sú typické drevené domy s takzvanými false fronts, čiže falošnými štítmi na priečelí. Tieto domy lemujú hlavnú ulicu a podľa potrieb toho-ktorého westernu sa mohli premeniť na hotel so saloonom, nevestinec pochybnej povesti, úrad šerifa s miestnou väznicou alebo úrad sudcu, obchod s rôznym tovarom, holičstvo alebo dokonca aj pohrebný ústav s neodmysliteľnou komickou postavou hrobára. Na hlavnej ulici (Main street) bola nezriedka umiestnená aj kováčska vyhňa a najmä sa na nej ako neodmysliteľná súčasť nachádzala banka. Na zaprášenú alebo zablatenú hlavnú ulicu obvykle prichádzal dostavník, stavala sa tu šibenica pre vrahov, banditov a podvodníkov. Prichádzali sem banditi, ktorí chceli vylúpiť miestnu banku a potom tryskom utekali z mesta v daždi guliek. Nič však nepreslávilo hlavné ulice westernových miest tak ako typické westernové súboje. Hoci to môže vyznieť ako contradictio in adjecto, mnohé westernové (skutočné aj fiktívne) mestá tvorila len táto hlavná ulica, na konci ktorej boli postavené stajne a ohrady pre dobytok. Ak bola v blízkosti železnica, bola na okraji mesta postavená ešte železničná stanica s vodojemom a veterným čerpadlom.

Okolo miest boli v rôznej vzdialenosti postavené ranče. Osamelá usadlosť tvorila hospodársku jednotku, jej vedúcim bol majiteľ ranča so svojou rodinou, jeho priamym podriadeným bol predák, ktorý zabezpečoval sezónne najímanie kovbojov. Ľudia z rančov prichádzali do miest len vtedy, keď potrebovali niečo kúpiť alebo vybaviť. Príchod hlučných kovbojov nezriedka spôsobil v meste komplikácie. Problémy medzi obyvateľmi mesta, šerifom a ľuďmi z rančov sa v podobe tém alebo motívov objavili vo westernoch často, stačí len tak náhodne spomenúť také westerny ako Zaveste ho vyššie či Nezmieriteľní.

Mestá vznikali aj v blízkosti nálezísk zlata a striebra, veď kde by mohli zlatokopi predávať vydolované zlato a kupovať zásoby potravín a náradie na ďalšiu ťažbu? Tak napríklad zdrojom relatívneho blahobytu mestečka Tombstone boli strieborné bane. Baníci tu mohli kupovať všetko, čo potrebovali na život, mohli si užívať s prostitútkami alebo prehrať peniaze v pochybných saloonoch s falošnými hráčmi. Spory medzi prostitútkami, úžerníkmi, falošnými hráčmi, pištoľníkmi, podvodníkmi rôzneho druhu na jednej strane a baníkmi na druhej strane boli na dennom poriadku, a preto si mestá najímali pištoľníkov, ktorí často aj za cenu porušenia zákona dokázali v meste udržať krehký poriadok. Napríklad ako maršal Wyatt Earp v meste Tombstone. Počas svojho „angažmán“ musel čeliť nielen ostrým gun manom, ale aj približne tristo baníkom, rozhodnutým oslobodiť väzňov.

Po vyťažení zlata a striebra začali tieto mestá pustnúť a po čase sa z nich stali tzv. mestá duchov – ghost towns, ako Hillsboro, Chloride. V jednom takomto ghost towne sa odohrala záverečná prestrelka westernu Muž zo Západu. Vodca bandy Doc Tobbin (Lee J. Cobb) prinútil svojho bývalého kumpána Linka Jonesa (Cary Grant) pod hrozbou zabitia rukojemníčky, barovej speváčky Billie Ellis (Julie London), aby s jej mužom vylúpili v meste banku. Lenže v meste už banka nebola, v jej bývalej budove sídlila mexická rodina, ktorej členovia boli jedinými obyvateľmi tohto mŕtveho mesta. Keď Docov muž zastrelil bezbrannú osobu, Link ho za túto vraždu zabil a čakal na príchod ďalších Docových mužov. Vedel, že sa nemôže vrátiť, pretože Doc by mu neuveril, čo sa stalo, a dal by ho zabiť. Keď pištoľníci prišli, strhla sa prestrelka, v ktorej ich Link zabil a sám bol zranený. Vedel však, že musí oslobodiť rukojemníčku, a tak sa posledný súboj odohral medzi Linkom a Docom – samozrejme, v súlade s diváckym očakávaním v ňom Link zabil Doca a oslobodil rukojemníčku Billie.

Významnou súčasťou westernu boli stanice. Najprv to boli prepriahacie stanice, teda miesta, kde sa menili vyčerpané kone v dostavníkových záprahoch za oddýchnuté a cestujúci sa mohli občerstviť. Príbeh Peckinpahovho filmu Balada o Cablovi Hogueovi sa z veľkej väčšiny odohráva na takejto stanici v púšti – je to zároveň aj príbeh o vzniku, zlatých časoch a postupnom zániku jednej stanice. V druhom pláne ho môžeme chápať aj ako príbeh zániku dostavníkovej dopravy, nesporne jednej z dôležitých súčastí divokého západu, a tým nepriamo aj postupného zániku samotného divokého západu.

Jednou z hlavných príčin zániku prepriahacích staníc bola stavba železníc, ktoré vytláčali tradičnú dostavníkovú prepravu ľudí a poštových zásielok. Železničné stanice často tvorila malá drevená budova, drevené nástupište a neďaleký vodojem či vodná pumpa, aby bolo možné doplniť stav vody v parných rušňoch. Stanice mohli byť priamo súčasťou mesta, ako to bolo napríklad vo westerne Posledný vlak z Gun Hillu, alebo mohli byť odlúčené od mesta tak, ako ju nachádzame vo westerne Sergia Leoneho Vtedy na západe. Na oboch staniciach sa odohrali dôležité udalosti: v prvom prípade to bola záverečná, dramaticky vyhrotená scéna zápasu medzi šerifom a jeho nepriateľmi, v druhom prípade prestrelka na stanici uviedla do príbehu enigmatického strelca Harmoniku. Okrem toho bol v Leoneho príbehu jedným z dôležitých motívov skrytý zápas o získanie pozemku, na ktorom mala stáť budúca stanica a pri nej prosperujúce mesto, pričom práve stanica mala byť zdrojom jeho prosperity.

Keď je už reč o staniciach, treba hovoriť aj o komunikáciách. Na divokom západe zo začiatku neboli nijaké komunikácie, samozrejme, ak nepočítame „diaľnice“ vytvorené kopytami stád bizónov. Prvé karavány krytých vozov viezli ľudí a všetko potrebné na založenie nového domova. Išli cestou-necestou a príchod na plánované miesto zavŕšil úspešné vytýčenie novej cesty, po ktorej prichádzali ďalšie karavány. Najslávnejšou trasou bola tzv. Oregonská trasa (Oregon Trail), vedúca z mesta Independence na brehu rieky Missouri až do Oregonu a neskôr predĺžená až do Kalifornie. Ďalšie spojnice predstavovala Santa Fé Trail – aj tá vychádzala z mesta Independence, jedna jej vetva smerovala južne od Colorada, druhá prechádzala územím Nového Mexika a obe sa spojili v meste Santa Fé. Ďalšou bola tzv. Cherokee Strip, smerujúca z Woodwardu, ležiaceho na sútoku riek South Fork a Canadian River, do Oklahomy.

Hoci sa tieto cesty postupne zlepšovali, stále boli vo veľmi zlom stave. Premávali po nich dostavníky a kryté vozy prepravujúce nevyhnutný tovar. Pravidelná dostavníková doprava sa začala v roku 1875 a skončila na prelome 19. a 20. storočia. Počas jej najväčšieho rozkvetu premávalo na divokom západe 250 dostavníkov, dopravu zabezpečovalo asi 1 000 ľudí a približne 8 000 koní, čo je z pohľadu našej súčasnosti impozantné číslo. Dostavník (stage-coach) zvyčajne ťahalo šesť koní a naraz mohol prepraviť až jedenásť cestujúcich aj s batožinou. „Korba loďkovitého tvaru byla zavěšena na silných kožených pružinách; okénka nebyla zasklená, neboť by se při desáté obrátce kol byly tabulky vysypaly; částečnou ochranu před děštěm a prachem poskytovaly cestujícím záclony ze silného řežného plátna.

V plné jízdě po špatném terénu podobal se dostavník kymácející se bárce na rozbouřeném moři. Nechyběla ani hlídka, neboť ozbrojení mužové usazení na střeše měli za úkol bedlivě pozorovat okolí a varovat před každou možností útoku Indiánů... nebo bělochů.“ (Joe Hamman: Po stopách divokého západu. Státní nakladatelství krásné literatury a umění, Praha 1965, s. 13) O tom, že cestovanie dostavníkom nebolo jednoduché a pohodlné, nás najlepšie presvedčí tento dobový dokument, ktorý upozorňuje cestujúcich, ako sa majú na ceste správať: „Nejlepší místo je vedle kočího. Trpíte-li mořskou nemocí, když sedíte zády k směru jízdy, můžete se jí vyhnout a rovněž otřesy budou menší. Nedejte se nějakým ,lišákem‘ usmlouvat o polovinu svého sedadla. Za chladného počasí necestujte v příliš těsných střevících, botách a rukavicích. Když vás kočí požádá, abyste vystoupili a šli pěšky, učiňte tak bez odmluvy. Buďte ujištěni, že vás o to požádá jen v případě krajní nutnosti. Kdyby se koně splašili, zachovejte klid a nebojte se. Kdybyste vyskočili z vozu, v devíti případech z desíti riskujete zranění. Když je mráz, zdržte se požívání alkoholu při jízdě; pod jeho vlivem zmrznete daleko rychleji. Nehubujte na jídlo, které vám předkládají na přepřahacích stanicích. Děláme pro vás, co můžeme. Nenechte na sebe čekat při odjezdu. Nekuřte dýmku uvnitř vozu. Plivejte ve směru větru. Máte-li s sebou něco k pití, nabídněte svým spolucestujícím. Před odjezdem si opatřte nějaký životabudič, neboť whisky, která se prodává na stanicích, není žádný nektar. Neklejte. Neopírejte se při spánku o souseda. Po cestě nestřílejte, koně by se mohli splašit. Nemluvte ani o politice, ani o náboženství. Neupozorňujte na místo nedávného přepadení, zejména jsou-li ve vozu ženy. Nezdržujte se příliš při ,mytí rukou‘. Nemastěte si vlasy, po cestě se velmi práší. Nemyslete si, že jdete na výlet; buďte připraveni na všemožné nepříjemnosti, na nepohodlí a na únavu.“ (J. Hamman: cit. dielo, s. 180)

Tento dokument konštatuje, že cesta dostavníkom nebude prechádzka ružovou záhradou. Naopak, cestujúci musí počítať s obmedzením pohodlia, so zlou stravou, s nevyberanou spoločnosťou a dokonca musí počítať aj s možnosťou prepadu dostavníka.

Dopravu dostavníkmi vytláčala železnica, ktorá okrem iného zvýšila rýchlosť a komfort prepravy. Stavba a prevádzka železníc nebola jednoduchá záležitosť. Stavbári potrebovali potraviny, a tak železničné spoločnosti najímali podobných dobrodruhov, ako bol bez najmenších pochybností Buffalo Bill, aby im denne zabezpečovali čerstvé mäso. Niekoľkotisícové stáda bizónov sa za pár desiatok rokov scvrkli na málopočetné stáda, odsúdené na pomalé vyhynutie. Týmto neregulovaným, chaotickým a zbytočným vybíjaním stád Indiáni strácali prirodzené zdroje obživy, a tak nie div, že svoj hnev obrátili proti železnici. Prepadávali vlaky, ničili koľajnice a telegrafné vedenie. Okrem nich prepadávali vlaky na divokom západe banditi. Lokomotívy sa stali jedným z najfrekventovanejších znakov westernovej ikonografie. Film Johna Forda Oceľový tátoš ukazuje historické stretnutie lokomotívy 116 a lokomotívy Jupiter. Okrem nich na železniciach divokého západu premávali aj iné typy parných lokomotív, avšak pre western nie je nevyhnutné vedieť ich typové označenie a poznať ich výzor, pretože dôležité sú komín, radlica, poprípade názov železničnej spoločnosti, lebo tie determinujú náš kognitívny typ, ktorý nám umožňuje spoľahlivo identifikovať nie lokomotívu, ale westernovú lokomotívu.