TIBOR VICHTA
Film.sk No.07/08/2013

Štrnásteho júla by scenárista Tibor Vichta oslávil osemdesiate narodeniny, ale dožil sa iba päťdesiatych siedmych. Čo všetko by za ten čas stihol, premyslel a napísal, akú stopu by medzi filmármi vo vytúžených slobodných podmienkach zanechal?

Tibor Vichtafoto: archív SFÚ

Na túto hypotetickú otázku už, žiaľ, jednoznačnú odpoveď nedostaneme, jej náznak však môžeme hľadať v živote, ktorý žil (1933 – 1991)...

Hoci sa dožil pádu bývalého režimu, celé roky bol s najbližšími priateľmi Petrom Solanom, Martinom Hollým, Dušanom Trančíkom, Albertom Marenčinom, Eduardom Grečnerom, Stanislavom Barabášom a ďalšími konfrontovaný s ideologickým tlakom – nesúhlas s ním vedome či podvedome, viac či menej zašifrovane presakoval do príbehov, ktoré rozprával v scenároch nakrútených i nenakrútených, v oddramaturgovaných kolibských filmoch, v seminároch na VŠMU, v nekonečných debatách aj v preflámovaných nociach... Aj tu sa pestoval jeho talent rozprávača, ktorým bavil okolie, keď aj banálnu udalosť zo života vedel vhodnými posunmi vyšperkovať do vypointovanej etudy, filmy v jeho interpretácii často zaujali viac než samotné snímky pri sledovaní v kine, autorom i poslucháčom dokázal nájsť živý, tematicky nosný nerv v spleti nejasných motívov ich rozpracovaných námetov a scenárov. Napriek tomu, že Tiborovi boli blízke zovreté silné príbehy o ľuďoch, ktorých krutosť dobových pomerov dostáva až do existenciálneho ohrozenia (pripomeňme aspoň snímky Boxer a smrť, A sekať dobrotu... P. Solana a filmy M. Hollého Balada o siedmich obesených, Smrť šitá na mieru, Noční jazdci atď.), v uvoľnenej klíme šesťdesiatych rokov sa nebránil ani epizodickému rozprávaniu s dôrazom na zachytenie atmosféry, životného pocitu, poskytol hercom priestor na improvizáciu dialógov (Kým sa skončí táto noc P. Solana), experimentoval s formou poviedkového filmu (Dialóg 20-40-60).

Kým pre verejnosť zostáva Vichta spolutvorcom vyše dvadsiatky hraných, dokumentárnych aj televíznych filmov, vďaka ktorým ho novinári v ankete z roku 2000 označili za najlepšieho slovenského scenáristu 20. storočia, pre mňa je Tibor stále blízkym človekom, otcom, kamarátom, učiteľom... Od detstva sme sa na chate v Harmónii alebo na dlhých prechádzkach so psom rozprávali o živote, knižkách a filmoch, neskôr o politike, vedel rozosmiať i humorom nádherne zmenšiť problém, ktorý nakoniec ani takým problémom nebol, vedel aj trpezlivo počúvať, neriešil zbytočné veci, zachovával si nadhľad, veľkorysosť, nestrácal chuť do života, mal charizmu aj autoritu, zázračne ľahko komunikoval a bavil sa, pretože jednoducho mal rád život. Zaujímali ho príbehy, ktoré, ako hovoril, „smrdeli človečinou“, išli postavám „pod kožu“, kde to bolí, lebo netreba sa báť vidieť známe veci prekvapivo, nečakane, inak. Určite by ho potešilo, že aj po rokoch medzi najmladšími filmármi stále rezonujú snímky Kým sa skončí táto noc, Boxer a smrť, Noční jazdci, Víťaz (D. Trančík)...

Hoci si na hypotetickú otázku položenú v úvode odpovedia tí, čo otca poznali, každý po svojom, verím, že by voči tomu, čo sa udialo v našej kinematografii aj v spoločnosti za posledných dvadsať rokov, nezostal ľahostajný. Celý život vedel pregnantne formulovať svoje názory a stál si za nimi. A za to – ale nielen za to – mu chcem poďakovať.