MAXIMILIÁN REMEŇ
Film.sk No.07/08/2013

V auguste to bude päť rokov, čo zomrel Maximilián Remeň. Jeho meno nájdeme v titulkoch kritikou najviac oceňovaných, ale aj zatracovaných snímok, preto nie div, že jeho filmografia vyznieva ako prehľad dejín slovenskej kinematografie. Ako strihač vytvoril za 36 rokov práce viac ako štyristo filmových a televíznych diel. Počas jeho profesionálneho pôsobenia sa na Slovensku nakrútilo 304 hraných dlhometrážnych filmov pre kiná, 129 z nich – čiže takmer polovicu – strihal Maxo Remeň. Okrem toho ďalších vyše sto dlhometrážnych filmov strihal pre televíziu.

Maximilián Remeň.foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová

Maxo počas kariéry doslova zničil, zodral niekoľko strihacích stolov. V tých časoch sa strih netýkal virtuálnych núl a jednotiek v AVID-e, súvisel s reálnymi kilometrami filmových pásov a s fyzicky namáhavou prácou. Maxo, ako ho volali spolupracovníci a priatelia, sa vďaka svojej schopnosti strihať „kedykoľvek, s kýmkoľvek a čokoľvek“ stal legendou a z trojice prvých strihačov bol kvantitatívne najvýkonnejší. Povestné „s kýmkoľvek“ však neplatilo automaticky, pretože s režisérmi, s ktorými si ľudsky „nesadli“, strihal väčšinou iba raz.

Režisér Peter Solan si na Maxa Remeňa spomína ako na absolútneho profesionála s veľkým charakterom, s ktorým bola radosť strihať. S úctou a obdivom na Maxa spomína aj najproduktívnejší režisér v histórii slovenskej kinematografie Martin Ťapák, ktorý s ním strihal všetky svoje filmy. Schopnosť Maxa vyťažiť z každého materiálu maximum potvrdilo viacero režisérov, a keď bolo najhoršie, „strihal“ aj doma v obývačke na koberci. „Scenár (Mŕtvi učia živých – pozn. aut.) nebol celkom zlý, len bol nedotiahnutý, tak som ho na papieri rozstrihal na malé kúsky a cez víkend som ho v obývačke na zemi poskladal do jednotlivých obrazov a hľadal, čo za čím. Niektoré obrazy sa museli spájať, iné zase rozdeliť. Nakoniec film dostal cenu na festivale československého filmu. A práve na toto strihač je – je dramaturgom nakrúteného materiálu –, lebo zo scenára, aj keď sa zdá stopercentne napísaný, sa vždy počas nakrúcania niečo vypustí, niečo sa zasa urobí navyše. A strihač musí robiť len s tým materiálom, ktorý sa nakrúti, nemôže nič pridať, len niečo strihnúť. Preto sa nevoláme pridávači, ale strihači.“

Narodil sa 3. decembra 1927 v obci Ilija pri Banskej Štiavnici v rodine baníka. Po skončení gymnázia chvíľu učil, potom pomáhal budovať Trať mládeže, až nakoniec išiel namiesto do Sovietskeho zväzu študovať „elektroinžinierstvo“ do Prahy. Ako chlapec z malej dediny sa nevedel Prahy nabažiť, a tak chodil každý večer (a v nedeľu aj dvakrát) do kina alebo do divadla. Po dvoch semestroch veľmi rýchlo pochopil, že to „elektroinžinierstvo“ nie je pre neho, preto sa prihlásil na FAMU, kde síce začal študovať réžiu, ale skončil ako prvý absolvent novovzniknutej katedry strihovej skladby. Ako prvý a zatiaľ jediný spomedzi strihačov bol poctený cenou Zlatá kamera, ktorú udeľuje Art Film Fest. Slovenská filmová a televízna akadémia mu zase udelila národnú filmovú cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii. V osobe Maximiliána Remeňa bola na Slovensku prvý raz ocenená profesia strihu a strihovej skladby.