DODO ŠIMONČIČ
Film.sk No.07/08/2013

Filmy Sladké hry minulého leta, Slávnosť v botanickej záhrade, Ľalie poľné, Petrolejové lampy, Ružové sny, Perinbaba či Zabudnite na Mozarta nespája meno režiséra, ale meno kameramana – Jozefa (Doda) Šimončiča. A ešte to, že všetky sa oplatí vidieť opakovane a čas im nevzal schopnosť osloviť. Šimončič v auguste oslávi 70 rokov.

Dodo Šimončičfoto: archív SFÚ

Pôvodne chcel rodák z Bratislavy študovať architektúru, ale neprijali ho, a tak sa priplietol k filmu a stal sa jednou z najvýraznejších kameramanských osobností na Slovensku. Zo Šimončičovho obrazového stvárnenia často vyrastala atmosféra, ktorá umne komunikovala s príbehom, postavami, témou filmu, jeho významovou štruktúrou. Dobrým príkladom je impresionisticky naladená vizualita televízneho filmu Sladké hry minulého leta (1969), ktorý nakrútil režisér Juraj Herz a Šimončič zaň už v ranom období svojej kariéry získal cenu na prestížnom festivale v Monte Carle. S Herzom spolupracoval aj na ďalších snímkach, medzi ktoré patria Petrolejové lampy, Sladké starosti či Galoše šťastia. A bola to spolupráca obojstranne prospešná. „U Juraja som sa naučil správne čítať scenár, zvoliť si tú najlepšiu koncepciu – výber optiky a celkový štýl filmu,“ uviedol Šimončič pred desiatimi rokmi v rozhovore pre Film.sk. „Držím sa praxe, že režisérovi musí kameraman pomáhať, a nie myslieť na svoje obrázky. Ak sa povie, že kamera bola výborná, ale film nestál za nič, má na tom čiastočne svoju vinu aj kameraman. Nakrúcam tak, aby bol film ako celok výborný, a potom si divák všimne aj vizuálnu stránku.“

Od filmu Sladké hry minulého leta sa treba vrátiť ešte o malý krok späť, do obdobia, keď sa Šimončič stretol s režisérom Elom Havettom. Spoznali sa už počas štúdia na pražskej FAMU a Havetta s ním neskôr nakrútil oba svoje celovečerné filmy – Slávnosť v botanickej záhrade (1969) aj Ľalie poľné (1972). „Bol umelecky nadaný, plný energie, filmový básnik, ktorý hľadal budúcnosť. Svoju prácu robil celým srdcom, bol vytrvalý, neúnavne usilovný, originálny, miloval tých najjednoduchších a najobyčajnejších ľudí,“ povedal Dodo Šimončič na adresu Havettu a jeho výrok vystihuje mnohé z toho, čo sa dá odčítať z filmov, ktoré spolu nakrútili. V spomínanom rozhovore označil Ela Havettu za najtalentovanejšieho režiséra, akého poznal, ale na inom mieste Šimončič nezabudol pripomenúť, že mal šťastie na vynikajúcich režisérov. K tým menovaným treba priradiť Dušana Hanáka, Juraja Jakubiska, Martina Hollého, Miloslava Luthera a ďalších.

Keď sa v osemdesiatych rokoch dostal k práci v západnom Nemecku, ponúkli mu technické vybavenie, o akom sa mu v Československu mohlo len snívať. Napriek tomu tu vznikali kvalitné filmy a Šimončič bol pri viacerých z nich. Aj pri tých, ktoré skončili v trezore. A mal byť aj pri tom, ktorý napokon nemohli ani nakrútiť – pri Havettovom projekte Pod zem, pod zem.