Pandy a ich prekvapenia
Film.sk No.07/08/2013

Slovenskému filmu sa v posledných mesiacoch darí viac než kedykoľvek predtým. Po ocenení na prestížnych festivaloch sa však recepcia jednotlivých filmov automaticky dostáva do polôh, aké sú pre slovenské prostredie ešte vždy pomerne neobvyklé. Filmy už menej hovoria za seba a viac za celok slovenskej kinematografie. Aký je teda krátky animovaný film Pandy, ktorý uspel na festivale v Cannes?

Pandy
foto: BFILM

Pandy Matúša Vizára výrazne menia súčasný obraz slovenského animovaného filmu. Po mnohonásobne oceňovanom, no doma občas spochybňovanom Poslednom autobuse Martina Snopeka a Ivany Laučíkovej nás Vizárov film prekvapí výberom témy i prístupom k nej, ale aj absenciou experimentovania s hranicami techniky a filmových druhov. Autor neexperimentuje s materiálom ani osobnou interpretáciou danej animačnej techniky, ako to robí veľká časť absolventov VŠMU, ale pracuje skôr s odkazmi na neosobnosť popkultúrnych fenoménov, akými sú japonská anime či klasický komerčný kreslený film pre deti (používa napríklad kresby s presne vymedzenými čiernymi kontúrami vyplnenými jednoliatou farbou bez tieňovania a ani jeho zobrazenie zvierat a ľudí nemá znaky individuálnej kresliarskej výpovede, o akú sa zvyčajne usilujú súčasní slovenskí animátori). Vizárov film je v kontexte súčasnej slovenskej „festivalovej“ animácie pomerne neobvyklý aj dôrazom na vzťah človeka k iným živočíšnym druhom – a nie na existenciálne otázky medziľudských vzťahov. Ešte viac však Vizár prekvapuje svojím sarkazmom a spôsobom, akým sa vyhýba jednoznačnej pointe. Inšpirácia japonskou kultúrou je zreteľná nielen vo výtvarnom spracovaní, ale aj vo voľbe infantilného motívu (obľúbeného zvieratka pandy), s ktorým sa ďalej narába v rôznych nečakane ambivalentných polohách (od existenciálnych cez humorne prehnané až po lascívne). Príbehom film reaguje na nedávnu módu apokalyptických výkladov sveta, pričom začína od genézy a prejde cez svojráznu vidinu raja (v ktorom sa však panda rozhodne spáchať samovraždu) až k predaju do zoologickej záhrady v Margecanoch a nakoniec k dystopickej vidine úteku zo zoo, keď sa pandy premnožia v dôsledku afrodiziakálnych účinkov ľudských odpadkov.

Film zapája do hry množstvo mikrotém, motivácie protagonistov chvíľami unikajú, menia sa a nedovolia divákovi zostať pasívnym. Referenčný svet je na jednej strane univerzálny (bohorovné, až „koloniálne“ prisvojenie si sveta zo strany ľudí, konzumný spôsob života a jeho nečakané následky) a na druhej strane pracuje s lokálnymi vtipmi, týkajúcimi sa spriahnutia postsocialistických vlád s čínskym obchodným „tigrom“ či schopnosti neznámeho okraja Európy meniť chod sveta (spomínaná zoo v Margecanoch, kde panda naďalej odmieta žiť a množiť sa, až kým ju „nezachránia“ aktivisti za práva zvierat, ktorí ju vrhnú priamo do divočiny ľudskej civilizácie a spôsobia jej nebezpečnú mutáciu).

V každom prípade Pandy predstavujú zmenu paradigmy v kontexte súčasného slovenského filmu – konečne nám dovoľujú s istotou sa spoľahnúť na fakt, že zo Slovenska sa vo svete neuplatnia len filmy na hranici medzi dokumentom a fikciou či dokumentom a animovaným filmom – ale aj samotný animovaný film.