Tunajšia nová vlna bola špeciálna
Film.sk No.07/08/2013

Na júnovom Art Film Feste a následne aj na MFF Karlove Vary sa krstila nová publikácia Slovenského filmového ústavu Best of Slovak Film 1921 – 1991. Obsahuje informácie o 35 významných filmoch z dejín slovenskej kinematografie. Texty k nim napísal anglický filmový historik a kritik Peter Hames.

Peter Hamesfoto: archív P. Hamesa

Slovenskému a českému filmu sa venujete nielen vo svojich článkoch a publikáciách, ale aj pri organizovaní filmových prehliadok a festivalov. Čím si získal vašu pozornosť?
– O české a slovenské filmy som sa začal zaujímať koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov v čase československej novej vlny. Bol som presvedčený, že toto hnutie je trvalejšie a rôznorodejšie ako podobné prúdy v západnej Európe, francúzsku novú vlnu nevynímajúc. Naskytla sa mi príležitosť napísať na túto tému knihu, čo vyústilo do môjho trvalého záujmu o túto kinematografiu.

Ktoré obdobie z dejín slovenskej kinematografie považujete za najzaujímavejšie?
– Odpoveď je predvídateľná – šesťdesiate roky. Obzvlášť pozoruhodné boli diela Hanáka, Jakubiska a Havettu, hoci im politická situácia neumožňovala taký medzinárodný dosah, aký by si zasluhovali. Pri spätnom pohľade na celú dekádu sa však aj v dielach Uhra, Barabáša a Solana odráža podnetný rozmach, ktorý s týmto obdobím súvisel – nehovoriac o Kadárovej práci na Barrandove.

Keď ste pozerali filmy, o ktorých v knihe Best of Slovak Film 1921 – 1991 píšete, čo sa vám pri spätnom pohľade na ne vybavovalo? Zažili ste nejaké intenzívne poznanie?
– Spomenul som si na svoju prvú návštevu Slovenského filmového ústavu v roku 1973. Mal som vtedy možnosť vidieť Uhrovo Slnko v sieti, a keď ma môj tlmočník požiadal o vysvetlenie, čo sa to tam vlastne deje, bolo jasné, že mám do činenia s niečím výnimočným. Hanákove Obrazy starého sveta sa zase ukázali ako jeden z najlepších dokumentárnych filmov, čo som kedy videl.

V knihe sú zaradené iba filmy do roku 1991, no v akej kondícii vidíte slovenskú kinematografiu po tomto roku? Nachádzali ste v nej inšpiratívne tituly?
– Problémy v hranej tvorbe po roku 1989 sú všeobecne známe a nedalo sa im vyhnúť. No v posledných troch rokoch tu vznikli naozaj výrazné filmy v réžii Zuzany Liovej, Ivety Grófovej a Miry Fornay. Azda je akýmsi znamením tejto doby skutočnosť, že sú to všetko ženy a že každá z nich je scenáristkou aj režisérkou – nejde o to, že by bolo jednoduché nakrútiť také osobné a nekomerčné projekty, je to skôr otázka túžby rozprávať príbehy a tlmočiť svoje skúsenosti.

V poslednom čase sa neraz objavili názory, že slovenská dokumentárna tvorba je výraznejšia a kvalitnejšia ako tá hraná. Aký je váš názor?
– Vo všeobecnosti si myslím, že je to pravda – no podobne je to aj v Českej republike, kdekoľvek. Škoda len, že komerčne sa dokáže presadiť tak málo dokumentov. V každom prípade, početné ocenenia pre Lehotského Slepé lásky neboli náhodou – rovnako ako festivalové projekcie Škopových filmov Osadné a Iné svety.

Pred šiestimi rokmi ste pre Film.sk povedali, že slovenský film nie je v Británii veľmi známy ani prezentovaný. Šesť rokov nie je dlhý čas, no predsa, zaznamenali ste nejaký posun či vývoj v súvislosti s prezentáciou slovenských filmov v Británii, s ich kvalitou a propagáciou?
– Filmy ako Osadné, Slepé lásky, Dom, Až do mesta Aš či Líštičky sa dostali na festivaly a pritiahli pozornosť poučeného publika. Film Bathory zase prenikol k širšiemu publiku vďaka uvedeniu v televízii a na DVD nosičoch. No a ja dúfam, že na ceste k väčšiemu záujmu kritiky bude najpodnetnejším krokom vydanie DVD Slnko v sieti, Drak sa vracia, Obrazy starého sveta, Vtáčkovia, siroty a blázni spoločnosťou Second Run.

Český filmový publicista Jan Lukeš v rozhovore pre Film.sk povedal, že v súčasnosti asi nemôžeme očakávať veľké svetové úspechy českého a slovenského filmu, lebo svet zaujímajú iné, konfliktnejšie regióny. Súhlasíte s takýmto názorom?
– Svet sa nutne zaujíma o súčasnú politickú situáciu, ktorá vyvoláva sociopolitický záujem, ale myslím si, že úlohu zohrávajú aj iné faktory. Programových pracovníkov festivalov priťahujú snímky, ktoré sú z estetickej stránky novátorské alebo odlišné – inak povedané, ‚autorské‘ filmy. Výnimkou nie je ani stredná Európa – spomeniem aspoň Bélu Tarra či Jana Švankmajera. Ich filmy možno neoslovujú široké publikum, ale vo svete podnietili debaty a vyvolali záujem. No a takisto je tu otázka módnosti. Rumunská nová vlna je nespochybniteľnou realitou, ale bez podpory zo strany Cannes a francúzskych kritikov sa mohlo stať, že zostane nepovšimnutá. Trvalo roky, kým svet objavil Tarra či Švankmajera, a ani Kieślowskému sa pred Dekalógom nedostalo plného uznania.

Jedna vec je ponuka a druhá dopyt – existuje podľa vás v Británii záujem o malé stredo- a východoeurópske kinematografie vrátane tej slovenskej? Existuje tam ochota objavovať nepoznané teritóriá, ktorú by sa oplatilo podchytiť?
– Nemyslím si, že by sa britské publikum zaujímalo predovšetkým o krajinu pôvodu, hoci je isté, že sa k nemu dostanú hlavne filmy v anglickom jazyku. A čo sa týka tých cudzojazyčných, existuje dopyt po francúzskych filmoch, ale diváci sa v prvom rade zaoberajú tým, čo je dielu vlastné – teda jeho témou a príbehom, ohlasom kritiky. Z tohto pohľadu je nepodstatné, či ide o slovenský, český, poľský, argentínsky, alebo japonský film. Publikum vyskúša aj neznáme teritóriá, pokiaľ samotný film vyzerá pútavo. Podľa mňa je situácia vo všetkých európskych krajinách podobná – existuje mainstreamová kinematografia (najmä americká), domovské produkcie a potom menší dopyt po cudzojazyčných filmoch.

Chystáte nejaké ďalšie projekty, ktoré súvisia so slovenskou kinematografiou?
– Píšem sprievodné texty k anglickému DVD Slnko v sieti, ktoré vydáva spoločnosť Second Run. Budem s ňou spolupracovať aj na ďalších troch DVD tituloch. Zároveň chystám materiál o českých a slovenských rozprávkach, ktorý bude obsahovať aj diela Jakubiska a Luthera.