Litovský príboj
Film.sk No.07/08/2013

Aurora: 1. fascinujúca polárna žiara, 2. bohyňa prvých slnečných zábleskov prinášajúca denné svetlo, 3. ruský krížnik píšuci dejiny októbrovej revolúcie, 4. jeden z dvoch názvov najnovšej snímky Kristiny Buožyte – ten druhý je Miznúce vlny.

Miznúce vlnyfoto: Artcam

Kristina Buožyte, pre miestne publikum pomerne neznáme meno, pochádza z litovského mesta Klajpeda. Vyštudovala filmovú réžiu na Litovskej hudobnej a divadelnej akadémii vo Vilniuse. Na konte má dva celovečerné hrané filmy i niekoľko krátkych snímok, videoklipov a reklám. Celovečerným debutom Zberateľka (Kolekcioniere) zaujala v roku 2008 publikum i porotu na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch. O štyri roky neskôr predstavila na rovnakom festivale svoj druhý celovečerný projekt Miznúce vlny. Buožyte v ňom odvážne vstupuje do málo prebádaných vôd ľudského podvedomia.

Vedec Lukas sa dobrovoľne stáva obetným baránkom prevratného experimentu skúmajúceho fungovanie ľudskej mysle. Pod neustálym dohľadom doktorov a povolaných expertov ho uvedú do hlbokého bezvedomia. Prvé pokusy sa odvíjajú bez problémov. Lukasove životné funkcie sú v normále a všetko pôsobí harmonicky. Veci sa však náhle začnú komplikovať. Počas jednej z terapií Lukas zachráni pred utopením tajomnú mladú ženu Auroru, ktorá sa mu za pomoc odvďačí vrúcnymi bozkmi. Záhadná kráska sa pomaly udomácňuje v Lukasovej hlave. Vtiahne ho do svojho sveta a on sa s ňou začne intímne zbližovať. Pre spoločné chvíle strávené v Aurorinej prítomnosti Lukas podáva vedcom nepresné údaje o svojich vidinách. Čo ak prítomnosť tajomnej ženy v Lukasovej hlave nie je náhoda, ale dokonale naplánovaný projekt?

Buožyte neviditeľnou niťou prepája Miznúce vlny so svojou celovečernou prvotinou Zberateľka. Postavy bez väčších komplikácií prechádzajú z jednej snímky do druhej. Mladý kameraman akoby len prehodnotil svoj život a vydal sa na dráhu vedca. Logopédka Gaila sa zase príliš nevzdialila od svojej profesie a z detskej kliniky prešla do ošetrovne výskumného ústavu. Režisérkin dvorný herec Marius Jampolskis, ktorý stvárnil postavu Lukasa v Miznúcich vlnách i fotografa v Zberateľke, pripomína naturalistickým prejavom Jérémieho Reniera (známeho z filmov bratov Dardennovcov). Oboch spája istá forma vnútornej príťažlivosti aj vizáž bežného, priemerného človeka. Ich postavy zároveň v sebe nesú určitý odpor až pohrdnutie spoločnosťou. Nie sú klasickými kladnými hrdinami, ku ktorým divák priľne od prvej minúty. Cesta k empatii je kľukatá a plná otázok, často bez uspokojujúcej odpovede.

Miznúce vlnyfoto: Artcam

Naopak, fatálna Aurora s tvárou Jurgi Jutaite je zosobnením panenskej čistoty. Bujná gaštanová hriva, biele splývavé šaty, to všetko na pozadí esteticky podmanivých tvarov a materiálov vystrihnutých z katalógu súčasného moderného umenia. Filmové médium so sebou prináša možnosť posúvať človeka za hranice nemožného. Prostredníctvom nedokonalosti našich zmyslov dokážeme poznávať veci skôr, ako je to reálne dostupné. S predstihom narábame s najdokonalejšou technikou či pokorujeme zaužívané zákony prírody. Svet, aký poznáva Lukas, je fascinujúce miesto, ktoré sa človeku poodhalí len raz v živote. Bohužiaľ, cesta k snovej dokonalosti je jednosmerná, bez možnosti návratu. Lukas ako jediný dokáže spleť miznúcich digitálnych vĺn na monitore dekódovať do vnemov a prideliť im konkrétne obrysy a tvary. Buožyte diváka vťahuje do veľmi osobného snového priestoru, v ktorom je také ľahké podľahnúť potlačeným túžbam.

Ambiciózne Miznúce vlny však stagnujú na úrovni festivalovej snímky. Režisérka sa tentoraz na rozdiel od Zberateľky sústreďuje viac na vizuálnu stránku filmu a dejovú líniu ochudobňuje o hlbší, pútavejší presah. Miznúce vlny nedisponujú výraznejším momentom, ktorý by diváka vtiahol do deja a rozvíril vlny jeho záujmu. Situácie, v ktorých sa snaží o niečo navyše, narážajú svojou tajomnosťou na brehy nepochopenia a nezachráni to ani pôsobivá práca s kamerou a cit pre dokonalú priestorovú aj farebnú kompozíciu. Takže z tých výrazných prvkov si zasluhuje pochvalu jedine zvuková zložka – grandiózna vážna hudba v kombinácii s tvrdými kovovými tónmi či monotónnym klepotom medicínskych prístrojov vťahuje diváka do Lucasovej hlavy i do filmu samotného.

Tvorba mladej litovskej režisérky je aj napriek nedostatkom príjemným vánkom, ktorý do našich zemepisných šírok prináša čosi z priebojnosti a čerstvosti pobaltskej kinematografie. Kristina Buožyte stojí len na začiatku svojej filmárskej dráhy. Pomaly sa rozhliada, formuje a hľadá svoju osobnú linku, po ktorej povedie obraz litovského filmu v neúprosnom konkurenčnom boji svetovej tvorby.

Miznúce vlny (Aurora, Litva/Francúzsko/Belgicko, 2012)
_réžia: Kristina Buožyte _scenár: K. Buožyte, Bruno Samper _kamera: Feliksas Abrukauskas _strih: Suzanne Fenn _hudba: Peter von Poehl _hrajú: Marius Jampolskis, Jurga Jutaité, Rudplfas Jansonas a iní _minutáž: 120 min. _hodnotenie: • • •