Proces jedného škandálu
Film.sk No.07/08/2013

Debut režiséra Mikaela Marcimaina Call Girl, inšpirovaný skutočným škandálom, ktorý dodnes nie je celkom vyšetrený, je zároveň politicko-konšpiračným filmom i príbehom o postupnom zabáraní sa do problémov. Vidíme paralelne akoby dva filmy, s istými formálnymi odlišnosťami v súlade so žánrami, o dvoch „obetiach“ svojvôle reprezentantov všemocného „systému“, ktoré sú pre snímku dôležitejšie ako škandál samotný.

Call Girlfoto: Film Europe

Call Girl výborne pracuje s dobovým dizajnom či s napätím a v mnohom pripomína titul Jeden musí z kola von, hoci jeho naratívne postupy sú menej sofistikované. Podkladom pre Marcimainov film je tzv. Geijeraffären – švédska aféra z druhej polovice 70. rokov, pomenovaná podľa vtedajšieho ministra spravodlivosti Lennarta Geijera. Geijer v tom čase spolu s desiatkami ďalších prominentov nielen z oblasti politiky údajne využíval služby prostitútok zoskupených okolo Doris Hopp (vo filme sa volá Dagmar Glans – všetky mená sú zmenené). Keďže platenie za sexuálne služby nebolo vo Švédsku ilegálne, problém spočíval v tom, či takto nedochádza k úniku citlivých informácií týkajúcich sa štátnej bezpečnosti, a takisto v tom, že medzi call girls sa vraj nachádzali dve neplnoleté dievčatá.

Práve tieto dievčatá sú v centre pozornosti filmu, predovšetkým štrnásťročná Iris. Exponovaná je ako problémové dievča, ktoré sa ocitá v detskom domove, čo vedie k jej početným večerným útekom do mesta a nakoniec k „súkromnej párty“ spojenej s vyzliekaním a so zarobenými peniazmi. Keď sa má Iris prvýkrát vyzliecť, robí to s vidinou malého dobrodružstva, zo zvedavosti a možno aj s naivnou nevinnosťou. Dagmar ju potom vyslovene zvádza; je ako femme fatale, ktorá Iris sľubuje krásy života, ak sa k nej pridá. Zároveň sa pasuje do úlohy ochrankyne, náhradnej matky (bordelmama). Pochopiteľne, keď chce Iris po čase odísť, z Dagmar sa stáva prísna matka a nechce jej to dovoliť.

Príbeh Iris je príbehom o zlom rozhodnutí, o strate kontroly nad situáciou a následnej nemožnosti uniknúť. To, že je súčasťou politického škandálu, je takpovediac náhoda. Žánrová schéma je naplnená, Iris bojuje proti niečomu, čo je väčšie ako ona. Pre Iris je skutočným zločincom Dagmar, politika a nevyšetrenie kauzy prichádza až v druhom slede. Na druhej strane, snímka sa nesústreďuje na psychológiu Iris, jej postava je skôr plochá. Film v prvom rade vyvoláva pocit, že Iris je obeťou istého systému a proti jeho všemocnosti sa prakticky nedá brániť. Už nie je iba obeťou Dagmar a jej skupiny, ale niečoho väčšieho, čo zahŕňa politiku, pretože práve politici a sudcovia Dagmar ochraňovali. Nie je obeťou konkrétnej aféry, ale abstraktného „systému“.

Druhým hlavným hrdinom je policajt John Sandberg, hoci jeho línia získa viac priestoru až približne v poslednej tretine filmu. Sandberg vyšetruje škandál a, ako hovoria žánrové pravidlá, je hádam jediný, kto sa snaží zistiť pravdu, kým z rôznych strán prichádzajú (politické) tlaky, aby sa na vec zabudlo. Nie vždy je pritom jasné, kto tlak vyvíja. Film nie je konkrétny, neukazuje presne na vinníkov, ale opäť odkazuje na akúsi ťažko uchopiteľnú mašinériu moci.

Hoci film sleduje Sandberga menej ako Iris, politická línia snímky je dominantná. Práve ona totiž určuje celkové vyznenie filmu, čo môžeme vidieť najmä v scénach, keď sa línie pretínajú. Aj keď je príbeh Iris nakrútený viac konvenčne, strihové sekvencie a najmä scény, keď sa blíži k „politickým silám“, pripomínajú žáner politickokonšpiračných filmov. Práve z amerických snímok tohto žánru Sandbergova línia jasne čerpá. Vidíme tajné stretnutia v noci, neznáme autá, fotografovanie teleobjektívom; postavy často idú niekam a niečo si tajne vymieňajú. Tieto časti sú spravidla dynamickejšie – jednak vďaka elektronickej hudbe vychádzajúcej zo 70. rokov, jednak vďaka strihu, pričom tvorcovia niekedy využívajú aj jump cut.

Mikael Marcimain pôsobil ako režisér druhého štábu pri filme Jeden musí z kola von. A Call Girl vo viacerých atribútoch pripomína film Tomasa Alfredsona: od zápletky s politickým podtónom cez dynamické a pochmúrne uchopenie žánru až po výborné a nenásilné evokovanie doby – či už rekvizitami, farebnosťou obrazu, alebo transfokáciami. Lenže kým film Jeden musí z kola von bol aj invenčne vyrozprávaný (touto témou sa zaoberajú napríklad dva texty Davida Bordwella na jeho blogu), titulu Call Girl táto vlastnosť chýba. Zo stránky príbehu sa spolieha hlavne na naše sympatie k obetiam (hoci filmu treba priznať, že sa na nich nepriživuje) a ešte viac na fascináciu z neznámeho a nespoznateľného sveta politiky, kde sa rozhodnutia robia za zatvorenými dverami.

Call Girl (Call Girl , Švédsko/Nórsko/Fínsko/Írsko, 2012)
_réžia: Mikael Marcimain _scenár: Marietta von Hausswolff von Baumgarten _kamera: Hoyte Van Hoytema _strih: Kristofer Nordin _hudba: Mattias Bärjed, Rasmus Thord _hrajú: Pernilla August, Simon J. Berger, David Dencik, Sofia Karemyr a iní _minutáž: 140 min. _hodnotenie: • • •