PAĽO BIELIK
Film.sk No.04/2013

Keď sa spomenú začiatky filmovej tvorby na Slovensku, nedá sa obísť jeho meno a vplyv. Bol zakladajúcou osobnosťou slovenskej kinematografie. Herec, scenárista a režisér, pre ktorého bolo pri filme vždy najdôležitejšie obecenstvo, bral filmárčinu ako svoje životné poslanie. V apríli si pripomíname tridsiate výročie jeho úmrtia.

Pavol Bielikfoto: archív SFÚ

Bielik sa narodil 11. decembra 1910 v Senici pri Banskej Bystrici a spočiatku sa nezdalo, že má pred sebou kariéru filmára. Vyštudoval kovovýrobu a vystriedal niekoľko zamestnaní, no svoje umelecké sklony využíval v ochotníckom divadle v Banskej Bystrici. Postava Jánošíka, ktorú stvárňoval v rovnomennej hre od Jiřího Mahena, bola pre neho osudová. Všimol si ho v nej Karol Plicka a Bielika neskôr odporučil režisérovi Martinovi Fričovi, ktorý hľadal vhodného predstaviteľa do svojho filmu Jánošík (1935). Bielik bol dobrou voľbou, dodal titulnej postave potrebnú charizmu, bol ikonickým stvárnením hrdinu, zosobnením odvahy a boja za spravodlivosť. Jánošík mal veľký úspech doma i v zahraničí, uvádzali ho aj na benátskom festivale. Pre Bielika znamenal prvú skúsenosť s filmom a veľkú životnú zmenu.

Spočiatku sa skúsil vrátiť k divadelnému herectvu. Zapísal sa na konzervatórium a v roku 1939 získal angažmán priamo v Slovenskom národnom divadle. O štyri roky sa však k filmu vrátil. Jeho remeselnému formovaniu pomohli začiatky vo filmovej spoločnosti Nástup, kde spolupracoval na dokumentárnych snímkach pre štát. „Bielikove filmy v Nástupe nesú viac znakov, ktoré neskôr dominovali aj v jeho hranej tvorbe. Vo filmoch Pod holým nebom (1942) a Miznúca romantika (1942 – prvé číslo LÚČ-a) zaznieva mýtus hôrnych chlapcov, zbojníctva a hrdosti. Zároveň sa príznačne balansuje medzi pátosom a humorom...“ uvádza Václav Macek v knihe Dejiny slovenskej kinematografie. Typickí Bielikovi hrdinovia bojujú za pravdu, za mravný poriadok, a hoci občas ľudsky pochybia, vďaka úprimnému nasadeniu nestrácajú divákove sympatie. Tieto tendencie Bielik už naplno uplatnil vo svojom celovečernom režijnom debute Vlčie diery (1948). V dramatickej rodinnej ságe z obdobia Slovenského národného povstania prejavil cit pre príbeh, pre filmové rozprávanie i pre uveriteľné psychologické pozadie. Postavy nezobrazoval čierno- bielo podľa toho, na ktorej strane stoja. A hoci z dnešného pohľadu môžu niektoré scény pôsobiť pateticky či komicky, z každej stránky vznikol film, ktorý na dlhý čas patril k tomu najlepšiemu v slovenskej kinematografii.

Vlčími dierami Bielik skončil s herectvom a naplno sa venoval réžii. V podobnej línii sa niesli aj ďalšie jeho filmy ako Kapitán Dabač, dvojdielny Jánošík, Majster kat, Štyridsaťštyri. Bielik mal veľmi dobrý cit pre pútavé rozprávanie príbehu. Prejavilo sa to aj počas päťdesiatych rokov v propagandistickej vlne filmov. Vždy mu išlo o príbeh a o ľudské osudy. Ostával verný svojej vízii a umeleckému cíteniu, čo robil vždy v mene svojich divákov, ako to formuloval aj v slávnej vete: „Jediným bohom vo filme je pre mňa obecenstvo.“

z ponuky predajne KLAPKA.SK:
Petra Hanáková: Paľo Bielik a slovenská filmová kultúra
DVD Kapitán Dabač, Vlčie diery, Majster kat, 3x Paľo Bielik, Varúj..., 2DVD Jánošík a iné
(viac na www.klapka.sk)