Postoj zabijaka
Film.sk No.04/2013

Hovorí sa, že druhý celovečerný film je skutočnou skúškou talentu režiséra. Mira Fornay mohla sotva dostať pôsobivejšie osvedčenie o naplnení prísľubov svojich debutových Líštičiek (2009) ako prestížnu cenu pre prvé a druhé filmy mladých režisérov z progresívneho festivalu v Rotterdame. Vyvolala tým nielen domácu kultúrnu senzáciu (veď ide o prvé víťazstvo na MFF Rotterdam pre slovenskú kinematografiu), ale aj potvrdila smerovanie slovenského filmu ako (doslova) „stredoeurópskeho tigra“.

Môj pes Killerfoto: PubRes

Vzhľadom na rotterdamský úspech, závažnú spoločenskú tému a zovretú filmovú formu nemožno slovensko-českej koprodukcii Môj pes Killer predpovedať iné ako víťazné ťaženie festivalovým okruhom a odobrenie kritickou reflexiou. Nazdávam sa však, že skutočná hodnota filmu netkvie v áčkovom ocenení, ale v kvalitách, aké prináša trendu, do ktorého sa zapája. Na Slovensku totiž momentálne sledujeme možno nie celkom zdravý, pre teoretika a kritika však inšpiratívny jav, keď sa sociálne ladený autorský film stáva hlavným prúdom kinematografie.

Fornay študovala hranú réžiu na FAMU a má viacej medzinárodných skúseností ako nedávni debutanti – absolventi FTF VŠMU Zuzana Liová, Iveta Grófová a Mátyás Prikler. Spolu s nimi však vyznačuje dnes už celkom jasne čitateľnú líniu novej sociálnej drámy. Autorsky vyprofilované osobnosti s výrazne odlišným rukopisom spája nesentimentálna reflexia skutočnosti v konkrétnom časopriestore strednej Európy, dôraz na sociálne aktuálne témy, spolupráca s nehercami, inšpirácia non-fiction postupmi, dôsledná vizuálna koncepcia. Pre problematiku rasizmu sa ako paralela k filmu Môj pes Killer núka Cigán Martina Šulíka. No hoci aj Cigán čerpá motívy z reality a vystupujú v ňom prevažne neherci, ide tu o odlišný prístup k téme. Nie je to film o rasových predsudkoch majority voči minorite, ale introspektívny ponor do vnútorného sveta jedného člena rómskej komunity. Môj pes Killer je naproti tomu úvahou o tom, ako nás rasová neznášanlivosť – a postoj k inakosti všeobecne – formuje od kolísky až po hrob.

V centre príbehu je osemnásťročný Marek. Éterický, až androgýnne pôsobiaci mladík s tvrdým imidžom: vyholená hlava, tetovania, maskáče, kanady. Žije na slovensko-moravskom pomedzí s otcom alkoholikom. Matka ich dávno opustila. Marek s otcom majú na krku exekútora, preto chcú predať byt a presťahovať sa do vinohradu. Treba len podpis matky na zmluvu o predaji. A tak sa Marek musí konfrontovať so svojou traumou: matkou, ktorá odišla od rodiny a porodila rómskeho „bastarda“. Tento biľag s hanbou skrýva pred vyholenými a potetovanými kamarátmi, u ktorých si získal rešpekt vďaka svojmu pitbulovi Killerovi. Nomen omen: Killer je zabijak a príbeh sa nemôže neskončiť tragicky.

Lenže Killer je čosi viacej ako pes zabijak. Je to Markov avatar, reprezentuje vlastnosti, ktorými by chlapec chcel disponovať: silu, agresivitu, bojovnosť. Insígnie prijatej identity nosí Marek na tele: vytetované písmeno K na šiji, portrét psa na lopatke. Killer je určujúcim ťažiskom jeho identity, ktorým sa sebadefinuje a ktoré mu zároveň umožňuje niekam patriť. Inak je totiž Marek, ale aj svet, v ktorom žije, celkom bez stabilného centra. Jeho život poznačila absencia materskej figúry a otcovskej autority. Vari preto tá nevyhranenosť, disproporcia medzi fyzickým zjavom a sociálnym imidžom. Chlapec pôsobí skôr zakríknuto ako agresívne. Funkciu rodiny prebrala partia skínov a jej šéf symbolicky zaujal miesto otca (k otcovským konotáciám odkazuje aj skutočnosť, že vo filme oslavuje narodenie syna). Samotné rodiny v tomto prostredí sa javia nefunkčné: partnerské vzťahy sú narušené, súrodenecké vzťahy rozvrátené, deti utekajú na ulicu za partiou. Môj pes Killer však nie je sociologický film, preto deštruovaný svet vnímame ako pozadie pre osud zvláštneho antihrdinu a nie ako jeho jednoduchú sociálnu determináciu.

Marka sledujeme počas filmu v neustálom pohybe. Pešo, na motorke či v aute prechádza spustnutými prostrediami priemyselno-obchodnej zóny, sídliska, krčmy či rôznymi prechodovými miestami: diaľnicou, cestou, stanicou. Rovnako aj ostatné postavy sú stále na ceste: matka hľadá mladšieho syna, potrebuje ho niekam odložiť, dohodnúť sa so svojím bratom, ktorý býva v novom dome ešte bez prístupového chodníka, Marek sa s partiou stretáva v telocvičnej umyvárni, pri garážach, na chodbe paneláka. Jeho svet je provizórium: doma je už všetko zbalené na sťahovanie, vo vinohrade ešte nie je bývanie nachystané. Celý čas nedokáže nájsť ukotvenie, len krátke chvíle spočinutia, keď na kohosi čaká. Aj vtedy to však pod povrchom vrie. Kamera mu celý čas dýcha na krk, zavrtáva sa do holého, takmer zraniteľného temena. Je akýmsi neviditeľným pozorovateľom, ktorý zdanlivo nezúčastnene, zato s rastúcim napätím pozoruje Markovo neexpresívne konanie a čaká, aké kontúry nadobudne nevyrovnaná a nevyhranená postava. Táto charakterová nejasnosť je zdôraznená aj jeho sivým odevom. Jasná červená farba trička a boxovacieho vreca mu prislúcha jedine pri tréningu, keď sa učí premieňať potlačenú nenávisť a poníženie na agresivitu. Tak ako cvičí svojho psa Killera, tak je sám cvičený. Je len otázkou času, kedy si uvoľnené násilie nájde adresáta.

Môj pes Killerfoto: PubRes

Nečitateľnosť Markovho charakteru je kľúčovým prvkom účinku, ktorý Fornay dosahuje odpsychologizovaným a observatívnym spôsobom rozprávania. Marek sa vyskytuje takmer v každom zábere, to on fixuje rozsah znalosti narácie. Avšak tá je až novorománovým spôsobom nekomunikatívna a tvrdošijne zotrváva pri opise vonkajška. Ostro rezaná tvár je v dlhých záberoch čakania nepreniknuteľná. V iných je zase odvrátená od kamery. Marek komunikáciu obmedzuje na strohé vety. Aj rozhovory ostatných sú rýdzo vecné. Všetky informácie sa vyplavujú pomaly a zdanlivo mimochodom – v náznakoch a pomlkách.

Režisérka tento efekt posilnila obsadením nehercov a ich riadenou improvizáciou bez presne stanovených dialógov. Ich prejav je vďaka tomu uvoľnený a nárečie posilňuje autentickú štylizáciu rovnako ako chronologické rozprávanie, absencia nediegetickej hudby a ruchov a realistické detaily všedného dňa. (Pri zmienke o zlacnenej ryži sa vnucuje spomienka na akciovú salámu z Priklerovho Ďakujem, dobre. Ale zatiaľ čo u Priklera prerastá saláma v akcii takmer do existenciálneho symbolu „výpredajového“ života protagonistov, pre Fornay spolu s inými detailmi dokresľuje realistické pozadie. Napriek odpsychologizovaniu sa totiž režisérka zameriava dominantne na charakter svojho antihrdinu.) Opisná rozprávačská stratégia vytvára napätie, vyvoláva otázky a tým posilňuje emocionálne zaangažovanie diváka bez toho, aby sa s Markom identifikoval. Stimuluje túžbu porozumieť mu a nahliadnuť do jeho vnútorného sveta. Keďže je však podstate rasizmu sotva možné porozumieť, necháva otázky otvorené. Markova nepreniknuteľnosť vyvoláva dojem, že sa jeho charakter môže kedykoľvek preklopiť buď k ľudskosti, alebo k násiliu. A že toto osudové preklopenie nemusí byť vedomým rozhodnutím. Preto je Markov kontakt s nevlastným bratom Lukášom plný rozporov. Marek sa ho priam fyzicky štíti (nechce sa s ním viezť v aute, mimovoľne si utiera prilbu, ktorú držal v rukách), na druhej strane sa dostáva do situácie, že sa ho aj s matkou nedobrovoľne zastane a zažije ďalšie verejné poníženie. Divák po celý čas čaká, že vďaka Lukášovmu záujmu sa v Markovi prebudí nejaký cit. O to nejasnejšie sú potom motivácie rozhodnutia uniesť brata a vydať ho napospas Killerovi. Chce sa Marek pomstiť matke? Vybiť si zlosť za poníženie? Zdvihnúť si sebavedomie? Nazdávam sa, že jeho čin je inštinktívny takmer ako Killerov trhačský reflex. Vyrastá z hlbiny podvedomia (Marek začne matku s Lukášom symbolicky sledovať v podchode). Marek nezaujíma radikálny postoj, vražda brata nie je plánovaným činom, ale skôr dôsledkom predošlých skutkov. Tak ako bez rozmýšľania zviaže Lukáša lanom, na ktorom si Killer cvičil svoj vražedný zhryz, tak pokojne zlieva víno do demižóna, zatiaľ čo si Killer vychutnáva Lukášovu krv. Telefonuje matke, aby jej povedal, že Lukáš je s ním, ale vzápätí zloží. Vedomie činov a ich dôsledkov prezradia až slzy v dlhom polodetaile počas nočnej jazdy na motorke. Spolu s predčasnou modlitbou za rómskeho obetného baránka, pri ktorej sa nevedomky lúčia matka so synom, ide o jediné emotívne vypäté momenty filmu, charakterizovaného diskrétnym potláčaním citov.

Rozprávačskou stratégiou, pri ktorej sa zamlčiavajú motivácie protagonistu, sa nevynášajú súdy. Fornay svojím filmom „nerieši“ sociálny problém, skôr analyzuje podmienky, z ktorých vyrástol. Nerozpráva drámu o zločine a treste. Marek po konci príbehu možno začal nový život, vyplatil sa z dlhov, pomáha otcovi budovať vinohrad. To všetko s vedomím, čo urobil. Kruhová štruktúra sujetu, ktorý sa začína i končí prácou vo vinici a plynie od jedného rána k druhému, dáva príbehu zovretý dramaturgický rámec, ale zároveň odkazuje k začarovanému kruhu hanby a nenávisti. Komu okrem matky bude chýbať nejaký malý Róm? V spoločnosti presiaknutej rasizmom zrejme nikomu. Fornay totiž nezobrazuje xenofóbiu ako výlučný atribút skínov, ale ako väčšinový postoj rôznych generácií a sociálnych vrstiev. Tých, ktorí si vylievajú frustráciu z príživníkov v krčme, kam je Rómom vstup zakázaný, lebo kradnú. Tých, ktorí získavajú pubertálne ostrohy ponižovaním druhých. Tých, ktorí sú denne masírovaní televíznymi správami o pochodoch extrémistov a posilňujú si národnú hrdosť vlasteneckými piesňami. Tých, ktorí pri dychovke nostalgicky spomínajú na staré časy pod láskavým dohľadom svätých obrázkov a portrétov Jozefa Tisa. Tých, ktorí stavajú zbohatlícke domy a myslia si, že môžu okrádať príbuzných, čo im robia hanbu. Ale aj malých Rómov, ktorí sa nechcú učiť hrať na husliach, lebo nikomu nebudú robiť Cigána.

Môj pes Killer (Slovensko/Česko, 2013)
_réžia a scenár: Mira Fornay _kamera: Tomáš Sysel _strih: Hedvika Hansalová _hrajú: Adam Mihál, Irena Bendová, Libor Filo, Marián Kuruc, Mária Fornayová a ďalší _minutáž: 90 min. _hodnotenie: • • • •