Oslabený žáner
Film.sk No.04/2013

Žánrové snímky sú v slovenskej kinematografii menšinovou záležitosťou, filmový horor je okrajom tej žánrovej minority. Tvoria ho v podstate dva filmy, pozoruhodné je, že oba boli nakrútené v priebehu rokov 2011 a 2012. Tým novším je Attonitas Jaroslava Mottla, tým prvým bolo Zlo Petra Bebjaka. Pravdepodobne aj táto časová blízkosť vzniku vedie recenzentov k porovnávaniu – ale nielen ona, pretože Zlo a Attonitas majú toho navzájom príbuzného oveľa viac (mladí hrdinovia, kamera prítomná v obraze, stará budova).

Attonitasfoto: Mottefilm

Najhlavnejšiu neživú úlohu vo filme s cudzokrajne znejúcim názvom (slovo attonitas, prípadne jeho poslovenčená podoba atónia, znamená neschopnosť pohybu pri zachovanom vedomí, čiže niečo, čo sa nás môže zmocniť pri priveľkej dávke hrôzy) zohráva naozaj jestvujúci, rozpadávajúci sa Radvanský kaštieľ neďaleko panelákového sídliska v Banskej Bystrici. Študentka filmovej réžie potrebuje v škole odovzdať cvičenie na tému strach. Pustnúca stará budova sa jej zazdá ako vhodné javisko. A tak sa tam aj s troma kamarátmi a kamarátkou vyberie. Ako inak: proti noci. Mimo priestoru hororu by si vo dvore kláštora, v jeho miestnostiach a na chodbách možno rozprávali o svojich životoch, možno zažili niečo veselé, posplietali vzťahy... Potom by vyšlo slniečko a priatelia by sa rozutekali domov. Lenže je tu téma strach a žáner horor. A tie nevyhnutne potrebujú napätie.

Majster napätia sir Alfred Hitchcock (v rozhovore s Françoisom Truffautom) vysvetlil rozdiel medzi napätím a prekvapením (zľaknutím sa) na príklade ľudí sediacich pri stole. Ak ich vidíme rozprávať sa a nevieme pritom, že pod stolom je bomba, keď tá znenazdajky vybuchne, zľakneme sa, sme prekvapení. Celé to trvá asi pätnásť sekúnd. Ak však diváci o existencii výbušniny pod stolom vedia, napäto sledujú každú vetu zúčastnených osôb, hoci aj pätnásť minút, najradšej by vošli do obrazu a upozornili protagonistov na hroziace nebezpečenstvo skryté pod stolom. Film Attonitas pracuje v načrtnutom zmysle aj s napätím, aj s prekvapením. Niekde to robí pomerne umne, ale miestami sa nadmerne spolieha na to, že už len samotná existencia tmy je dostatočne tajomná a schopná vybudovať napätie. A tak sa Attonitas občas podobá na pomerne plnohodnotný horor, ale potom zas, žiaľ, skĺzava do toho, čo už dávno niekto vtipne „žánrovo“ zatriedil ako študentskú vyvražďovačku. Navyše sa do filmu vplieta ešte aj detektívne ladenie, línia hľadania páchateľa idúca v podstate priamo proti žánrovému náboju hororu, lebo v detektívke zväčša, slovami Hitchcockovými, „pokojne vyčkávate na odpoveď na otázku: Kto vraždil? Nijaká emócia.“ Alebo, trochu inak: premýšľanie nad spletitým dejom, rozväzovanie naratívnych súvislostí obecenstvu bráni poddať sa strachu.

Attonitasfoto: Mottefilm

A je tu ešte ďalšia vec, ktorá oslabuje hororovosť – čiže aj kvalitu – filmu Attonitas. Divák strašidelného filmu necháva v kinosále zopár svojich emócií, husích koží, (ne)zadržaných vzdychov, od plátna radšej odvrátených pohľadov. Ak sa kdesi uprostred dozvie, že sa vlastne vôbec nemusel báť, lebo nebezpečenstvo na plátne nebolo ozajstné, ale len predstierané, že to bol taký kamarátsky „fejk“ medzi postavami, taká podvodnícka „haluz“, ak sa toto prihodí, neskôr si tvorcovia už len s malou pravdepodobnosťou vymodlikajú od publika ďalšie husie kože či vzdychy. Napriek povedanému sa Mottlovi a jeho tímu podarilo filmom Attonitas udržať nad priemerom.

Rovnako ako Zlo a jeho naháňači senzácií o paranormálnych javoch aj Attonitas kladie medzi predkamerovú realitu a kameru ešte jednu kameru, vlastne nie iba jednu, hneď štyri, ktoré majú v rukách študentka réžie a jej traja kamaráti. Takmer celý film je poskladaný z takto scudzených obrazov. Čo možno takisto oslabuje efekt napätia, lebo nie sme „priamymi“ svedkami strašidelných udalostí, hľadíme na ne prostredníctvom ďalšieho sprostredkovateľa. Dokonca ešte ďalšieho, lebo materiál nakrútený kamerami protagonistov sledujeme na monitore počítača v policajnej miestnosti očami jednej z účastníčok dramatických udalostí v nočnom kaštieli a policajta vyšetrujúceho zločin. V snahe o dokonalosť, v medzerách medzi toľkými scudzujúcimi prenosmi sa, bohužiaľ, stráca vitalita Mottlovho filmového debutu.

Je dobrou správou, že sa slovenskí filmoví tvorcovia púšťajú na neprebádané žánrové polia a že ich skúmajú ako prvolezci neznáme štíty. Už máme za sebou prvý úspech (Zlo), pošmyknutie (Attonitas), pád (Immortalitas) a tým aj väčší kus prebádaného – a autorsky privlastneného – priestoru. To pomáha každej kinematografii stávať sa dospelou.

Attonitas (Slovensko, 2012)
_réžia a scenár: Jaroslav Mottl _kamera: Marian Vaco _strih: Nina Maxim _hudba: Michal Kovalčík _hrajú: Gabriela Marcinková, Petra Blesáková, Michal Janoš, Peter Brajerčík, Adrian Gula _minutáž: 94 min. _hodnotenie: • •