Slovenský filmový ústav takmer zlikvidovali
Film.sk No.04/2013

Slovenský filmový ústav oslavuje 50. výročie svojho vzniku a počas existencie prešiel niekoľkými zmenami, takmer zanikol, aby sa napokon stal rešpektovanou inštitúciou. Od roku 1999 stabilne funguje pod vedením generálneho riaditeľa Petra Dubeckého a dnes v ničom nezaostáva za stredoeurópskym štandardom.

Peter Dubecký
foto: Miro Nôta

Medzníkom v existencii Slovenského filmového ústavu (SFÚ) je prijatie audiovizuálneho zákona v roku 2008. Ako sa osvedčil v praxi?

Myslím si, že zákon o audiovízii zásadným spôsobom zmenil postavenie SFÚ, keďže ide o zákonné zmocnenie, ktoré jednoznačne stanovuje povinnosti SFÚ ako pamäťovej a fondovej inštitúcie. Vytvoril priestor na to, aby sa systémovo riešila otázka archivácie audiovizuálnych diel, myslím tým predovšetkým akvizičnú a depozitnú povinnosť, ktorá dovtedy nebola daná zákonom. Preto sme v minulosti boli svedkami vzniku množstva filmových diel, v tom čase ešte na 35 mm formáte, z ktorých SFÚ dostal len vďaka dobrým vzťahom kombinované kópie, ale už nie dokumentáciu k týmto filmom, scenáre, fotosky, plagáty, výrobné listy atď. Na zachovanie audiovizuálneho dedičstva to bol teda veľmi potrebný krok. Na druhej strane ma potešilo, že – až na jeden prípad – všetci autori slovenských filmov vyrobených do roku 1991 s majoritnou účasťou štátu prijali toto riešenie vo vzťahu k vykonávaniu práv výrobcu. Zákon v konečnom dôsledku významne pomohol aj pri príprave národného projektu digitálna audiovízia, pretože práve copyrighty boli pre projekt kľúčové. Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí podporovali zákon o audiovízii – poslanci v parlamente a, samozrejme, aj staronové vedenie ministerstva kultúry, ktoré si tento zákon osvojilo a aj ho presadilo. To, že sa ministrovi Maďaričovi počas jeho obdobia podarilo uviesť do platnosti dva kľúčové audiovizuálne zákony, zákon o audiovízii a zákon o Audiovizuálnom fonde, je vec, na ktorú môžu byť hrdí všetci slovenskí filmári.

Reaguje zákon na požiadavky rýchlo sa meniacich okolností v audiovizuálnom prostredí? Prešiel úpravami?

Samozrejme, vedeli by sme si predstaviť niektoré modifikácie a aj si myslím, že je tu predpoklad menšej novelizácie zákona o audiovízii v nasledujúcich troch až piatich rokoch, ale skôr to vnímam ako kozmetické úpravy, nie zásadné. Nastavenie zákona je určite veľmi dobré a aj dlhodobo v ňom nie je veľmi čo meniť. Zmeny, ktoré pociťujem z pohľadu SFÚ a z pohľadu depozitnej a akvizičnej povinnosti, súvisia s úplne novými nosičmi, ktoré pred piatimi-šiestimi rokmi neboli definované. V tom čase prevádzkovatelia kín o DCP ešte veľa nevedeli, iba tušili, že sa nejaká zmena očakáva. Nikto vtedy nepredpokladal, že v roku 2013 bude iba niekoľko slovenských filmov nakrútených na 35 mm materiál. SFÚ prešiel zmenami v snahe prispôsobiť sa tomuto trendu. Pevne dúfam, že to, čo nás najviac tlačilo, vyrieši v tomto roku spustenie projektu Digitálna audiovízia v ostrej prevádzke, čo znamená, že sa dobudujú digitalizačné pracoviská v Kine Lumière a celý proces bude napredovať tak, ako sme si ho nastavili.

Trvalo 18 rokov, kým bol zákon o audiovízii prijatý. Cítiť hendikep tých osemnástich rokov?

Určite áno. Hovoril som, že všetci slovenskí tvorcovia sú spokojní, až na jednu výnimku. Pre SFÚ je náročné dlhodobo sa sporiť s režisérom Jurajom Jakubiskom o to, kto má výkon práv výrobcu, pretože SFÚ je legitímnym právnym nástupcom pôvodných výrobcov filmov vyrobených pred rokom 1991 a nikdy nespochybňoval autorské práva Juraja Jakubiska. Vnímam to však ako daň za chyby, ktoré v minulosti vznikli. Treba brať do úvahy skutočnosť, že 90. roky boli pre slovenskú kinematografiu mimoriadne ťažké. Možno treba pri bilancovaní päťdesiatich rokov existencie SFÚ povedať, že ústav bol kúsok od faktického zlikvidovania. Keď som sem v roku 1999 nastupoval z poverenia vtedajšieho ministra kultúry Milana Kňažka, nielenže som túto inštitúciu našiel v úplnom rozklade, ale v zásade sa už riešila otázka jej sídelnej budovy, to znamená, že sme už ťahali papiere z katastra. Obdobie rokov 1998 až 1999 považujem za mimoriadne zložité a ťažké a som rád, že sme s mojimi blízkymi spolupracovníkmi, ktorých sa mi podarilo pre víziu SFÚ získať, ustáli neľahkú (aj) politickú pozíciu, pretože končiace sa obdobie mečiarizmu so sebou prinášalo veľmi vážne problémy. Nebolo jednoduché zisťovať, že tu už v priestoroch oddelenia dokumentácie plánujú ordinácie pre zubára (syna vtedajšieho generálneho riaditeľa Štúdia Koliba, a. s.). Je dobré, že človek nechce spomínať na to zlé, vymaže to z pamäti a radšej spomína na to pozitívne. Je potrebné uvedomiť si, že podobne vážne ohrozenie táto inštitúcia nikdy predtým nezažila a išlo o veľmi ťažké hľadanie spôsobov, ako naštartovať procesy a dostať SFÚ do udržateľného stavu.

Počas jednej dekády 1990 až 2000 došlo desaťkrát k výmene na poste riaditeľa. Hovoríte, že na začiatku išlo o hľadanie cesty. Bolo vôbec na čo nadväzovať?

Deväťdesiate roky so sebou niesli kruto politický diktát a nominácie riaditeľov po odvolaní Martina Šmatláka v roku 1993 boli výsostne politické. Im táto inštitúcia nielenže nijako zvlášť neležala na srdci, ale v zásade to brali ako prechodnú pozíciu. Samozrejme, to sa netýka Štefana Vraštiaka, ktorý je dlhoročným kmeňovým zamestnanom SFÚ, ale on bol vždy vymenovaný na také krátke obdobie, že nemal priestor, aby mohol túto inštitúciu stabilizovať alebo začať rozvojové programy a projekty. Vnímam to tak, že výmeny riaditeľov poznačili celú dekádu. Ja som riaditeľ, ktorý zažil piatich ministrov kultúry. Nehovorím, že to bolo vždy jednoduché, ale argumentácia, s ktorou filmový ústav predkladal svoje projekty a zámery, smerovala k stabilizovaniu činnosti, ktorú SFÚ má vykonávať. V prelomovom období rokov 1998 až 2001 mi veľmi pomáhal záujem zo strany audiovizuálneho prostredia. Spoločne sme hľadali cesty, ako zo SFÚ urobiť štandardnú a transparentnú inštitúciu, ktorá bude poskytovať v rámci audiovízie všetky základné činnosti, aké takáto inštitúcia musí robiť. Mal som teda istú výhodu, že som našiel podporu „audiovizuálnej elity“, ktorá mi významne pomáhala riešiť krízové situácie, aké vznikali pri budovaní depozitu alebo pri zabezpečení projektu obnovy a záchrany audiovizuálneho dedičstva. Nedávno sa k nám prišiel pozrieť nový riaditeľ Národného filmového archívu (NFA) Praha, ako sa nám podarilo vybudovať inštitúciu, ktorá má de facto podstatne kratšiu históriu a podstatne menší objem archívnych zbierok, ale jej výsledky sú zaujímavé, najmä čo sa týka sprístupňovania zbierok, projektu SK CINEMA, digitalizácie a ďalších aktivít.

Bol priamo ohrozený aj samotný archív, teda národné filmové dedičstvo?

V čase, keď som bol poverený vedením filmového ústavu, boli už všetci zamestnanci pripravení opustiť budovu. Ústav mal všetky archívne fondy zmluvne zaviazané vo vtedajšom Štúdiu Koliba, a. s. To znamená, že sme mali prenajaté priestory, ktoré boli veľmi nevhodné na archiváciu filmových materiálov, nehovoriac o negatívoch – vlhké pivnice s nestálou teplotou, kde došlo k veľkému poškodeniu materiálov. Keď som bol vymenovaný za riaditeľa, už bola zmluva podpísaná z jednej strany, od pána Ondruša, vtedajšieho riaditeľa Štúdia Koliba, a. s., a protistrana v zastúpení predchádzajúceho riaditeľa filmového ústavu Mariána Kováčika mala záujem, aby bola zmluva rýchlo opečiatkovaná a správoplatnená. Poslali ju po šoférovi, ale ja som sa k nej dostal, poprosil som niekoho, aby ju schoval s tým, že ju potom dodatočne pošleme. Mňa teší, že sa podarilo fond z Koliby prevziať a začať proces obnovy a záchrany audiovizuálneho dedičstva. Prevzali sme kompletne listinný archív Koliby vrátane scenárov, dokumentácie, ktorá pomaly čaká na spracovávanie, pretože tých materiálov sa od roku 1948 nazbieralo naozaj veľké množstvo. Bol to významný moment, ktorý pomohol pri obnove dôvery k tejto inštitúcii. V tom čase tu navyše boli obrovské dlhy voči ochranným organizáciám, na tantiémach pre tvorcov, čo bola jedna z prvých vecí, ktoré sme dávali do poriadku. Preto si myslím, že vzťah audiovizuálneho prostredia k SFÚ je dlhodobo korektný a otvorený.

Po zániku Koliby sa SFÚ stal istým zázemím pre filmársku obec. Ako sa tento vzťah vyvinul k dnešku?

Staršia a stredná generácia, samozrejme, dodnes ťažko nesie osud Koliby. V tejto súvislosti spomeniem film Zuzany Piussi Koliba, ktorý otvára množstvo otázok. Nebudem ho tu teraz hodnotiť, ale keďže doteraz nevznikol žiaden iný, ďakujem, že máme aspoň tento pohľad na priebeh privatizácie, na to, kam sa až Koliba dostala. Možno tento film otvoril otázky pre historikov a kritikov. Je vynikajúce, že Václav Macek sa téme začal intenzívne venovať a text, ktorý o privatizácii Koliby publikoval v časopise Kino-Ikon, je zásadný. Tí, ktorí zažili fungujúcu Kolibu, sa s jej rozpadom vyrovnajú určite ťažšie ako tí, ktorí ju nezažili. Mňa teší, že sa podarilo aspoň sčasti prinavrátiť filmárom to, čo by mali mať, a to je ich filmový klub – Kino Lumière. Slovenské filmy by mali mať priestor na prezentáciu a dúfam, že budem môcť byť pri tom, keď sa tento priestor zrekonštruuje podľa plánov. Vzhľadom na finančné suchoty, ktoré nepociťujeme iba my, má tento projekt šancu na dokončenie v rokoch 2014 až 2015. Radi by sme z Kina Lumière vytvorili art house s dobrou kaviarňou. Už sa v ňom udomácnilo viacero domácich festivalov a prehliadok, čo svedčí o tom, že malo zmysel sa do toho pustiť. To môže byť teda jedna z odpovedí na otázku o vzťahu filmárov k SFÚ. Samozrejme, každý z tvorcov môže cítiť nespravodlivosť, prečo jeho filmy neboli digitalizované, prečo nevyšli na DVD, pýtať sa, kedy vyjdú... Úspešný predaj DVD, ktoré sme vydali v jednotlivých edíciách, len potvrdzuje správnosť našich krokov a je pre mňa zaväzujúci, pretože nejde iba o to, niečo perfektne zdigitalizovať, dôležitý je záujem ľudí. Autorov to môže napĺňať spokojnosťou, že ich filmy nie sú zabudnuté, stále žijú svojím životom, a SFÚ musí robiť všetko pre to, aby bol ich život čo najdlhší a audiovizuálna pamäť existovala naďalej.

Peter Dubecký
foto: Miro Nôta

V súvislosti s filmárskou obcou je potrebné spomenúť úlohu SFÚ pri prezentácii slovenského filmu v zahraničí.

Podarilo sa stabilizovať účasť Slovenska na Marché du film v Cannes aj na European Film Market na Berlinale. Dôležitým momentom bol vstup SFÚ do Europen Film Promotion, kde máme svojho zástupcu. Svoje zázemie má u nás aj zástupkyňa Slovenska v Eurimages profesorka Zuzana Gindl-Tatárová. Propagácia slovenskej tvorby v zahraničí je dnes dobre viditeľná.

Podporuje štát SFÚ dostatočnými financiami pri plnení jeho úloh a povinností?

Bezhlavo kritizovať ministerstvo kultúry by asi nebolo spravodlivé. Ja si myslím, že počas posledných piatich-siedmich rokov sa SFÚ podarilo finančne zabezpečiť. Objem peňazí je stále rovnaký, stabilný príspevok sa pohybuje okolo milióna eur, čo na pamäťovú fondovú inštitúciu naozaj nie je veľa, ale súčasťou je i projekt obnovy a záchrany, čo tvorí ďalších takmer 1,5 milióna eur. Potom máme prioritné projekty, ako SK CINEMA alebo prezentácia slovenskej kinematografie v zahraničí... Rok 2012 považujem za kľúčový aj z toho dôvodu, že sa podarilo zmeniť pohľad Audiovizuálneho fondu (AVF) na SFÚ. Došlo k prehodnoteniu normatívov v AVF, ktorý konečne potvrdil to, čo je zo zákona dané, teda že aj SFÚ môže byť žiadateľom. Myslím si, že sme našli správnu cestu k podpore prezentácie slovenskej kinematografie, pri vydávaní knižných a DVD titulov. Veľmi si vážim aj podporu AVF pri digitalizácii kinosály v Kine Lumière. Ide o nemalé finančné prostriedky, ktoré SFÚ takto získa z viaczdrojového financovania. Ak sa vrátim k otázke, samozrejme, tešil by som sa, keby financií bolo viac, som si vedomý naozaj napätého rozpočtu, ale napriek tomu sme schopní zabezpečovať všetky činnosti. SFÚ nezľavuje zo svojich početných aktivít, medzi ktoré patrí aj vydávanie renomovaného mesačníka Film.sk, prevádzka predajne Klapka.sk, Kina Lumière... Poteší ma, ak projekt obnovy a záchrany bude úspešne pokračovať minimálne do roku 2020, tak ako i projekt digitálnej audiovízie naplánovaný do júna 2015 a potom v rámci jeho udržateľnosti do roku 2020. Jubilejný rok SFÚ bude zároveň rokom, keď bude zverejnená naša archívna databáza z projektu SK CINEMA. Chcem zdôrazniť, že SFÚ nikdy nebol iba v pozícii žiadateľa o finančnú podporu. Sami hľadáme možnosti, ako projekty spolufinancovať, ako do nich vstupovať spolu s vonkajším prostredím.

Dnes je nutnosťou, aby si moderná inštitúcia bola schopná na seba zarobiť...

Je to absolútna nutnosť. SFÚ sa pred piatimi-šiestimi rokmi oveľa odvážnejšie pustil do spomínaného projektu SK CINEMA, popisu obrazu, zvuku. Sme schopní veľmi rýchlo poskytnúť akémukoľvek vysielateľovi napríklad citáciu, významnú historickú udalosť. V tom má SFÚ do budúcnosti veľké finančné zdroje.

Čo vám v posledných piatich rokoch poskytlo pocit zadosťučinenia, spokojnosti?

Ako riaditeľa, ktorý sa obzrie za uplynulým päťročným obdobím, ma okrem výsledkov práce všetkých oddelení teší, že sme po prvýkrát vydali série slovenských filmov vo Francúzsku (i pre frankofónny trh) a pripravujú sa ďalšie. Dúfam, že v tomto roku sa nám podarí preraziť aj na anglický trh. V spolupráci s londýnskym vydavateľom pripravujeme vydanie filmu Slnko v sieti, ďalej filmov Hanáka, Jakubiska a Solana. To všetko by nebolo možné, pokiaľ by nefungoval projekt obnovy a záchrany audiovizuálneho dedičstva a pokiaľ by neprebiehal proces reštaurovania a digitalizovania filmov. To, že Môj pes Killer zvíťazil v Rotterdame, je famózne, ale dôležité je, keď počas prezentácie slovenského filmu v zahraničí môžeme ukázať, že naša kinematografia má históriu. Rovnako ma teší, že sa nám podarilo vydať niekoľko zásadných monografií tvorcov, ktoré tu chýbali – Uhra, Jakubiska, Marenčina, Bielika, Kadára a ďalších. Som rád, že SFÚ si zastal svoje miesto v slovenskej kultúre a ľudia k nemu majú pozitívny vzťah.

Akú pozíciu sa podarilo dosiahnuť SFÚ v kontexte postkomunistických krajín?

Určite v ničom nezaostávame. Čo sa týka objemu archívnych zbierok, sme neporovnateľne menší ako v okolitých krajinách – Česku, Poľsku, Maďarsku –, nehovoriac o tom, že Československý filmový ústav Praha sčasti suploval aj Slovensko v rámci Medzinárodnej federácie filmových archívov (FIAF), kde nás zastupoval až do rozdelenia v roku 1993. Za kľúčový považujem práve rok 2001, keď sa SFÚ stal riadnym členom FIAF, čo nám otvorilo cestu k tomu, aby sme niektoré činnosti v SFÚ štandardizovali, najmä vo vzťahu k NFA. Pokiaľ ide o Poľsko, máme s nimi veľmi dobré vzťahy, rovnako ako s Maďarskom. Pochopiteľne, najviac spolupracujeme s českými kolegami. Dokladom je aj moja účasť pri voľbe nového riaditeľa NFA – bol som jediným zahraničným zástupcom vo volebnej komisii, do ktorej ma pozval český minister kultúry. Ešte viac si vážim, že ma zvolili za predsedu výberovej komisie. Pokiaľ ide o technologickú základňu, v mnohých veciach sme začínali od nuly. Nanovo sme budovali depozity, kompletne sa rekatalogizovalo množstvo vecí, začala sa systematicky budovať jediná filmologická knižnica na Slovensku... Pokiaľ ide o financovanie, myslím si, že nám mnohé z okolitých krajín závidia. Asi sa nepatrí hovoriť, že niektorý ústav je lepší. Dôležité je, že v ničom nezaostávame za stredoeurópskym rámcom. Čo sa týka digitalizácie, sme s Poľskom dokonca lídrami v stredoeurópskom regióne.

Pred akou výzvou teraz stojí SFÚ?

Výzvou je, ako bude SFÚ ďalej fungovať, keďže nás čaká voľba nového generálneho riaditeľa. Nebudem sa tajiť tým, že sa chcem o túto možnosť uchádzať. Rád by som niektoré veci dokončil, v ďalších kontinuálne pokračoval. Vo svojej koncepcii budem stavať na zrejmých prioritách, či už je to projekt obnovy a záchrany audiovizuálneho dedičstva, projekt digitálnej audiovízie, projekt SK CINEMA, alebo Kino Lumière. A dôležité je pre mňa aj rozšírenie aktivít SFÚ smerom k novým médiám.

Čím je SFÚ po 50 rokoch svojej existencie?

SFÚ je v súčasnosti neprehliadnuteľnou audiovizuálnou inštitúciou, ktorá sa nielen stará o archívne fondy, listinné, dokumentačné, filmové, audiovizuálne, digitálne zbierky, ale aj vytvára veľmi dobré premostenie medzi našou audiovizuálnou minulosťou a audiovizuálnou prítomnosťou. Myslím, že toto spojenie by mohlo fungovať aj naďalej, lebo vďaka tomu, že sa podarilo stabilizovať základný fundament, na ktorom SFÚ stojí, môžeme sa v súčasnosti tešiť na košatenie činností, na práce jednotlivých odborných pracovníkov a celého veľmi príjemného kolektívu, ktorý v SFÚ je. Ja si so všetkými držím palce.