OTAKAR KRIVÁNEK
Film.sk No.10/2012

Volali sme ho familiárne „dobrák Otík“. Ani muche by neublížil, citlivo vnímal každý prejav netolerancie, odmietal nespravodlivosť, nemal rád ľudí namyslených a hlupákov. Reč je o režisérovi Otakarovi Krivánkovi. Je to už pätnásť rokov, čo 1. októbra zomrel.

Otakar Krivánekfoto: Archív SFÚ - Margita Skoumalová

Keď som v roku 1959 nastupoval do Spravodajského filmu, Otík tam už bol renomovaným režisérom. Ako všetci pred ním i po ňom dobre vedel, že je na výsostne angažovanom poste, že žurnál je každodenná tvrdá robota a že často treba zatnúť zuby, keď sa ohlásia rôzni „tajomníci pre kultúru“ či nekompetentní politickí prikazovači.

Krivánek študoval divadelnú réžiu. No ani úspešný debut v nitrianskom divadle (Kazíkova hra Na chvoste, 1955) ho nepodlomil v predsavzatí venovať sa filmu. Svoje pôsobenie vo filmovom žurnále preto vnímal len ako nutnú medzistanicu na ceste k náročnému, autorskému filmu. Otvorene nám o tom hovoril i pri stretnutiach s priateľmi – s Mirom Horňákom, Iljom Zeljenkom či so Štefanom Uhrom.

Uher „dohodil“ Krivánkovi svoj scenár Rozhovor o slepom učiteľovi Gregovi a pre Otíka to bola prvá veľká šanca. Už tu ukázal, ako vnímavo pracuje v autentickom prostredí, ako majstrovsky manipuluje s nehercami, ako ho žurnál naučil striedmosti vo výrazových prostriedkoch. Po medzinárodnom úspechu tohto filmu (1963) dostal šancu nakrúcať vo svojom „domácom“ prostredí – v divadle. Dokumentárny film Také sme (1964) je portrétom niekoľkých baletiek cez pohľad do zákulisia, kde sa ukrýva druhá tvár krásnych tanečných kreácií – únava i každodenné starosti. O dva roky neskôr sme s Krivánkom chystali Cestu (1966) z prostredia cigánskej osady. Bola to v tom čase ešte tabuizovaná téma, málo prebádaná trinásta komnata, náročná aj na pripravenosť režiséra vyhnúť sa romantizujúcim či naopak naturalistickým pohľadom. Krivánek, verný svojej devíze autentického filmára, priniesol unikátny sociologický materiál a dal príklad budúcim ašpiráciám z tohto prostredia.

V búrlivom roku 1968 si v dlhometrážnom projekte Čas, ktorý žijeme vybral opäť jednu z najťažších epizód – rozhovory s robotníkmi na rôznych pracoviskách na Slovensku i v Čechách na tému, ako hodnotia pojanuárový vývoj. Krivánek tu vydoloval množstvo unikátnych reflexií, dokazujúcich, že pražská jar nebola len dielom intelektuálnej elity, ale aj širokých ľudových vrstiev.

Posledný film, ktorý sme s Krivánkom začali pripravovať, bol Deň náš každodenný. Obaja sme rýchlo pochopili, že náročný zámer nemožno zvládnuť v krátkej metráži ani v organizačnom štatúte Štúdia krátkych filmov. Projektu sa ujali kolegovia v Štúdiu hraných filmov a ja som šťastný, že som mohol aspoň chvíľu byť pri tom, keď sa tento mimoriadny film-pravda zrodil. Keď koncom roku 1969 išiel do distribúcie, bola už iná spoločenská klíma a aj podo mnou sa zatriasla dramaturgická stolička. A tak sa skončila naša desaťročná spolupráca, ku ktorej sa stále rád hlásim a rád na ňu spomínam.

Krivánek sa ešte chystal založiť experimentálne štúdio, ktoré neprajníci výsmešne nazývali „kombajn“, a vystrašení riaditelia Koliby varovali pred nebezpečenstvom „súkromného podnikania“. A tak to všetko zapadlo. Krivánek potom nakrúcal hrané filmy a viem, že ho – ako perfekcionistu a spoľahlivého profesionála – prizval k spolupráci aj režisér Ozerov na jednej z častí propagandistického opusu Vojaci slobody (1975).