Vincent Rosinec
(6. 5. 1928 – 19. 3. 2011)
Film.sk No.04/2011

Medzi nebom a zemou

Moje stretnutie s Vincom Rosincom začalo dávno predtým, než to tušil on, ale aj ja. Vtedy som ešte nevedel, že sa budem venovať filmu a že niekedy prídem pracovať do filmového štúdia na Kolibu. Žil som vtedy trvalo v Liptovskom Jáne, v mojom rodnom dome. Z okna sa dalo pozerať na Vysoké i Nízke Tatry. Keď pršalo, zaliezli sme dnu a oknom sme pozorovali, kedy prestane pršať.

Často som pozeral filmy v televízii a zaujali ma zábery, ktoré sa veľmi podobali tomu, čo som videl z okna. Dvíhajúce sa hmly nad kopcami, atmosféry krajiny. Povedal som si, to musel nakrútiť človek, ktorý musel poznať túto krajinu, ktorý musel poznať hory, lebo to bolo sugestívne a veľmi sa to podobalo na to, čo som videl z okna. Počkal som si na koniec filmu, bol som zvedavý, kto to bol. Kameraman bol Vincent Rosinec. Zapamätal som si to meno, režiséra som si nevšímal. A často, keď som zacítil, že to bude tento kameraman, som počkal na koniec filmu, aby som si to potvrdil.

Po rokoch, keď vo mne záhadne skrsol nápad, že musím nakrúcať filmy, podľahol som pokušeniu a vybral som sa do Bratislavy na Kolibu. Skôr, ako som išiel na osobné oddelenie, zvedavo som vošiel do prvého ateliéru. Bolo tam rušno, kopa svetiel, veľký biely fabión, pred ktorým sa skúšal nejaký tanec. Zaradil som sa medzi pozerajúcich a človeka, ktorý stál vedľa mňa, som sa spýtal, kto je kameraman a kto režisér tohto filmu. Muž mi povedal: „Kameraman je ten pán v dlhých bokombradách, Vinco Rosinec, a režisér je ten bielovlasý, pán Martin Slivka...“ Bol som z toho ohúrený. Tak to je ten človek, ktorého som už poznal! Teraz som ho zrazu aj videl... Vincent Rosinec.

Zamestnal som sa ako technik scény a pochopiteľne som urobil všetko preto, aby som pracoval v štábe, kde robil kameramana. Tak začalo naše zbližovanie a priateľstvo. Po pár rokoch som sa stal jeho asistentom, bol som ostričom jeho filmov. Chcel som ísť ďalej. Prijali ma na VŠMU, do ročníka Martina Slivku... Ako režisér som sa potom vrátil na Kolibu. Mal som šancu nakrúcať film Uhol pohľadu. Prišiel som k Vincovi a spýtal som sa ho: „Nechcete si so mnou zatočiť?“ Ja ako režisér som ho oslovil ako kameramana. Tajomným úsmevom si ma premeral a – súhlasil. Nakrútili sme spolu môj prvý film Uhol pohľadu. Naše priateľstvo trvalo do posledných dní jeho života...

Som šťastný, že som ešte stihol nakrútiť o Vinckovi film Medzi 4 – 5,6. Je to také zavŕšenie nášho dlhoročného priateľstva, aj pohľad na najlepšie filmy, ktoré Vinco počas života nakrútil. Veľa som sa pri ňom naučil. Najlepšie semináre boli tie, kde sme pri kamere, pri brieždení alebo svitaní, čakajúc na východ slnka, debatovali o svojich srdcových filmoch... Vincko, ďakujem Ti za všetko!!!