Pavel Branko
Film.sk No.04/2011

Práve sme sa s Pavlom Brankom (1921) pustili do ďalšej redakčnej spolupráce. Namiesto všeobecnej oslavnej rekapitulácie pri príležitosti jeho okrúhleho výročia, ktoré slávi teraz, v apríli, ostanem len pri nej a dotknem sa jeho písania. Robiť s ním na texte je pre mňa vždy lekcia dnes a u nás už neskutočného starosvetského prístupu autora k vlastnému písaniu – k hĺbke poznania, ktoré by textu malo predchádzať. Vždy ma fascinovala poctivosť Brankovej prípravy, sebakritickosť, ale aj jeho presvedčivá argumentácia a jasný názor.

Pri hľadaní v archívnych materiáloch nielen k dejinám slovenskej kinematografie sú texty Pavla Branka neopomenuteľné. V kontexte ostatného domáceho kritického písania vo mne vždy budili viac dôvery. Aj preto, že ich určujúcou hybnou silou bola snaha o komplexnosť, zaujaté mnohostranné nahliadnutie. Pochopiteľne, nie každému jeho vŕtavé písmo vyhovovalo, ako to vyjavil vo svojich Konfrontáciách Andrej Lettrich. Napriek tomu sa Branko dokázal a dokáže v porovnaní s mnohými inými vyhýbať úskaliam služobnosti (napríklad v podobe reklamnej, komentátorskej prvoplánovosti), alebo aj dnes tak pohodlnej sebarecyklácii.

Pavel Branko je pre mňa majstrom formovania kritickej pozície, jasnozrivého úsudku a duchaplného pomenovania – pred desiatimi rokmi, už v čase (ako sám povedal) svojho len ’paberkovania vo fachu’, prišiel s označením a výstižným opisom celej nastupujúcej generácie dokumentaristov, ktoré sa dnes bežne citujú. Zároveň je pre mňa majstrom aj v neuveriteľnej súdržnosti a aktualizácii myslenia, slovníka, vyjadrovania (o ’hardvérovom’ vybavení ani nehovorím). Skúste si porovnať jeho článok o Vlčích dierach v Pravde z roku 1948 a napríklad januárovú recenziu na film Vojnové hry a muž, ktorý ich zastavil do tohto periodika. Už viac ako šesťdesiat rokov (!) spoľahlivo naviguje naše cesty do minulosti i surfovanie po súčasnosti slovenského filmu. Unikátna nepretržitá kontinuita premýšľania o filme sa radí k tomu najcennejšiemu, na čo sa v našej filmovej kultúre môžeme odvolávať. V československom filmovo-kritickom kontexte som dlhšiu aktívnu prax písania jednotlivca o filme nezaregistroval.
Branko sa sám označil za autodidakta. Kľúčová sa však ukazuje presvedčivosť. Ako v úvode k rozhovoru s ním v časopise Mosty v roku 2000 trefne napísala publicistka Eva Andrejčáková: „Pokojne vás aj s vaším vlastným názorom strčí do vrecka, a pritom nepovie nič proti.“ Možno aj preto sa v Ankete 2000 o najlepšieho slovenského filmového kritika umiestnil hneď za Petrom Mihálikom.

Takmer všetky Brankove knihy o filme vyšli v Slovenskom filmovom ústave (SFÚ). Tento rok SFÚ spoluvydáva aj jeho pamäti Proti prúdu, na ktorých práve pracujeme. O hrdinovi našej filmovej pamäti, sa tam dozviete omnoho viac.