Filmovanie bolo pre mňa zážitkom
Film.sk No.11/2009

Nestor slovenskej filmovej publicistiky a kritiky Pavel Branko (1921) má za sebou úctyhodnú kariéru, ktorá začala v 40. rokoch minulého storočia a s vynútenými prestávkami v rokoch 1952 až 1955 a 1975 až 1989 trvá dodnes. Brankovu bohatú publikačnú činnosť mapujú tri pokračovania knihy Straty a nálezy I, II, III. V roku 1997 získal za svoju prácu Čestný doktorát VŠMU a v roku 2007 Cenu Slnko v sieti za celoživotné dielo. Ale nielen tvorba, najmä zaujímavé osudy i názory Pavla Branka sa stali námetom pre film Hrdina našich čias režisérky Zuzany Piussi, ktorý má za sebou čerstvú svetovú premiéru na len nedávno skončenom 13. medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave.

Pavel Branko
foto: Peter Procházka

Môže režisér zachytiť skutočnú osobnosť portrétovaného? Pred kamerou málokto zostáva sám sebou.
– Ide o to, ako režisér dokáže priviesť ľudí k tomu, aby zabudli, že sú filmovaní. Stephen Leacock napríklad sledoval jedného z kandidátov na prezidenta počas predvolebnej kampane, a ten sa fakt nestaral o to, či a kedy ho filmujú. Cesty k tomuto cieľu sú, samozrejme, rôzne.

Čiže záleží na osobnosti režiséra, aby portrétovaný ostal sám sebou. Aká je vaša, teraz už osobná skúsenosť? Dokázali ste zabudnúť na prítomnosť kamery?
– Podľa mňa áno. Teda aspoň myslím (smiech). Rozhodne som necítil trému a nehral som pre kameru, veď ja hrať ani neviem.

Áno, prekvapilo ma, koľko osobných, až intímnych vecí na seba prezrádzate. Bolo to spontánne?
– Ak je vo filme nejaká hodnota, tak práve v tom, že som nič nerobil pre kameru. Ani moja žena nie.

Režisérka Zuzana Piussi ale nebola iniciátorkou vzniku vášho portrétu.
– Nebyť Iris Kopcsayovej, ten film určite nevznikne. Pani Iris urobila so mnou v roku 2007 pre denník Sme dva veľké rozhovory – Odsúdený na doživotie a V tomto svete som cudzincom. Vzbudili ohlas a rozhodla sa o mne nakrútiť film. Lenže ona nie je filmárka, vzala do partie Zuzku, no a nakoniec to na Zuzke ostalo.

Jej tvorba vám určite nebola neznáma. Ako Zuzanu Piussi vnímate ako režisérku?
– Mária Ferenčuhová Zuzku nedávno nazvala osamelým obrom slovenskej filmárskej periférie, ktorý periférne témy posúva do centra. Ja som Zuzku zaregistroval pri filme Výmet. Vtedy som si povedal – toto je rodená dokumentaristka. Tam som uvidel to, čo Česi volajú „autorský dráp“. Vliezla do jamy levovej a tí golemovia v kuklách sa dali pred kamerou demontovať. Zuzka vyzerá krehko, ale čo sa týka filmárskeho prístupu a objavovania konfliktných a chúlostivých tém, je to jastrab. Jej ďalšie filmy až po Kolibu ma už tak nefascinovali. Anjeli plačú je napríklad podaný iba z jedného uhla pohľadu. Je to vedomý prístup, ale pri takej kontroverznej téme to vnímam ako slabinu. Zuzka je však bojovníčka a má talent na témy, kde sa autor ľahko popáli. To obdivujem, a Babičku pokladám za prelomové dielo. Najnovšie STV stiahla z vysielania Kolibu. Cenzúra ako pri Hudecovom dokumente Miluj blížneho svojho. Zuzka si v stretoch s mocou a establišmentom, ale aj s konvenčnou hierarchiou hodnôt o konflikty koleduje a tuším si v bojoch lebedí.

Aké bolo pre vás nakrúcanie? Našli ste priestor na výpovede, na ktoré doteraz nebola príležitosť?
– Veľa toho, čo vo filme hovorím, sa dá v obmenách nájsť už v spomínaných rozhovoroch s Iris Kopcsayovou. Ale kto by odmietol vyskúšať si na staré kolená novú vec a zažiť, že ho mladí berú? Dostal som možnosť uvidieť zvnútra podstatu dokumentaristickej réžie. Zuzka je nezávislá autorka, ktorá si zväčša pobieha so svojou „kamerkou“ a zachytáva, čo sa pred ňou deje. Ani tu nerežírovala dianie pred kamerou, len navádzala situácie. To filmovanie bol pre mňa zážitok a Zuzka mi je odvtedy ako dcéra.

Skúste byť teraz na chvíľu recenzentom dokumentu o vás, Hrdina našich čias.
– Luhal by som, keby som tvrdil, že sa mi nepáči. Cítim z neho akési vyžarovanie. Iba sa neviem stotožniť s názvom. Pôvodný scenár, ktorý Zuzka písala s Ingrid Hrubaničovou, vychádzal naozaj z Lermontova, z jeho „zbytočného človeka“, vari predchodcu amerických bítnikov. Pri nakrúcaní z toho veľa neostalo, ale názov áno. Zuzka však vie svoje a je autorka, takže má právo rozhodnúť.

Veľa sa diskutuje o tom, či existuje objektívna kritika. Vy o filme píšete už viac ako päťdesiat rokov. Existuje?
– Ide o to, ako budeme objektivitu ponímať. Činnosť kritika je činnosť subjektívna, autorská, inak by to mohol obstarať počítač. Vždy do toho vstupuje kritikov pohľad na svet, jeho životné a zážitkové zázemie. Nedá sa od toho oprostiť, nie sme stroje. Takže namiesto objektívny by som navrhoval skôr termín nezaujatý, nepredpojatý. Súd je vždy vec názoru, takže nemôže byť objektívny už z povahy veci. Karel Čapek má v knihe Povídky z jedné a druhé kapsy poviedku, kde ukazuje, že súdiť môžu iba tí, čo nevedia všetko. Pánboh nemôže, lebo vie všetko. My nepoznáme všetky okolnosti, a tak ani naše súdy nemôžu byť objektívne. Našťastie.

V dokumente prevláda pohľad do súkromia, to osobné, váš svetonázor. Diváci sa veľa nedozvedia o Brankovi – filmovom publicistovi. Bol to zámer?
– Ja som na to Zuzku upozorňoval, že som v prvom rade filmový kritik, ale ona videla tému z inej strany. Skoncipovala ten reflexívny dokument ako portrét starého intelektuála, ktorému mediálny svet už nedáva priestor vyjadriť, ako sa na dnešok díva, a ani ho ten pohľad nezaujíma. Vydala sa po línii, ktorú naznačil názov článku Iris Kopcsayovej – V tomto svete som cudzincom. Je to portrét starého človeka, konfrontovaného so svetom, s ktorým nesúhlasí a o ktorom je presvedčený, že sa svojím konzumizmom neodvratne ženie do skazy. Ešte aj chudobný africký kontinent, kde chudoba zarobí dolár na deň, je plne konzumný. Nechce zmenu, len viac dolárov. Keď sa konzum zastaví, kapitalizmus spľasne ako bublina. Väčšina ho ale zastaviť nechce a zatiaľ ani nikto nevymyslel systém, kde by ekonomika prekvitala tým lepšie, čím viac ľudia šetria a konzum klesá.

Vráťme sa ale k Brankovi – filmovému kritikovi. Vy sa venujete viac písaniu o dokumentárnej tvorbe. Zaujíma vás väčšmi ako fikcia?
– To vyplynulo iba z toho, že sa dokumentu málokto systematicky venuje. Vznikol tak optický posun.

Ako vnímate v historickom kontexte súčasnú podobu slovenskej dokumentárnej tvorby?
– V tvrdej fáze totality, asi tak do roku 1961, dokument stál na inscenácii. Kreslil skutočnosť takú, aká by mala byť. Keď totalita zmäkla, vyrástol silný prúd reportáže. Takže na jednej strane prekvitala snaha o kreatívny a pritom autentický dokument, na druhej však snaha nezasahovať do predkamerovej skutočnosti. Mňa zaráža, že povedzme v posledných pätnástich rokoch reportážna zložka dokumentu chradne. Spomínaný Výmet je reportáž. Aj Marko Škop takto začínal, Ochrana úradu je ukážkou reportáže, spracovanej do satirickej podoby. Je ešte niekoľko ďalších príkladov, ale všetky úspešné dokumenty poslednej doby sú kreatívne a aspoň sčasti inscenované. Je to legitímne a ja filmy, ako ich nakrúcajú Kerekes, Lehotský či Škop obdivujem. Len ma zaráža, že v spoločnosti, ktorá sa prezentuje ako slobodná, tak prevážil Flaherty nad Vertovom. Neviem, či to o niečom nesvedčí.

A čo Jaro Vojtek?
– Áno, Jaro Vojtek je reportážny. Niekedy aj Kirchhoff či Trančík. Ale stačí to? Hovorím o štatistickom pomere.

Chýba nám aj investigatívny dokument?
– Nebude náhoda, že žiaden z investigatívnych filmov sa neobišiel bez problémov. Vezmime Kubošov Hlas ’98, teraz najnovšie Zuzkina Koliba. Slovenský establišment obstriháva krídla orlom, ktorí mu ďobú do pečene. Prometeus pervertoval, nie je pripútaný a má dlhé ruky. Táto spoločnosť je podľa mňa slobodná iba formálne, takže napokon spoločnosť mäkkej totality 60. rokov vnímam ako de facto duchovne slobodnejšiu, lebo establišmentu vtedy opraty vykĺzli z rúk, kým ten dnešný ich pevne drží. Dnešná spoločnosť je slobodnejšia hlavne pre pohrobkov a duchovných odchovancov farskej republiky. Pre toto ovzdušie tvorcovia, ktorí sa u nás púšťajú do kontroverzných tém, neraz museli hľadať priestor v Česku – spomeňme Trančíkove Tisove tiene či tvorivú dráhu Fera Feniča. Zuzkina Babička, film vyslovene slovenský, tiež musela vzniknúť tam. A pokiaľ taký dokument vzniká doma, je to kalvária. Príklad – Kirchhoffova Cervanová.

Čakalo sa aj na pokračovanie Papierových hláv Dušana Hanáka.
– V mojich očiach je táto fáza osudu Dušana Hanáka ako režiséra tragická. Za normalizácie si vedel nachádzať škáry v systéme a zanechal za sebou veľké dielo bez toho, aby sa kompromitoval. Dnešok však umelcom jeho typu nežičí. Rozkvet slovenskej dokumentaristiky dokazuje, že to v tomto systéme ide, a nie zle, ale sú zrejme umelci, čo sa do doby permanentného zápasu o financie nehodia. Tak ako sa do nej nehodím ja.

Je to sklamanie? Očakávali ste od Nežnej revolúcie niečo iné?
– Revolúcia vždy požiera svoje deti, či už krvavo alebo tým, že ich odstaví, lenže keď ste uprostred kvasu, na túto historickú konštantu vždy zabudnete. Zo záhrebskej školy vyšlo nádherné podobenstvo. Volá sa Múr, kreslený autorský film Anteho Zaninovića. Malá figúrka si vykračuje, príde k múru, zastane a čaká. Potom za ňou príde figúra s bojovnou hrivou, hlavou prerazí múr, ale zostane pred ním ležať. Figúrka prejde cez dieru a vykračuje si ďalej, kým nepríde k ďalšiemu múru, kde opäť čaká. Metafora všetkých politických zvratov v geniálnej skratke.

A čo sa týka kultúry?
– Masový úspech vždy patril komercii a konvencii, výnimky potvrdzujú pravidlo. Vždy tu ale budú buriči a nonkonformisti, ktorí si robia svoje a nedajú sa znechutiť. Martin Kingsley to zhrnul do bonmotu o večnej menšine, ku ktorej je krásne patriť.