Filmy s vlastným pohľadom
Film.sk No.07/08/2009

Vlado Balco (1949) oslávi v júli okrúhle narodeniny. Vo svojom veku už má za sebou bohatú filmografiu, skúsenosti aj kompetencie pomáhať na ceste k filmu novej nastupujúcej generácii. Dlhé roky pôsobil v Slovenskej filmovej tvorbe ako režisér dokumentárnych a krátkych filmov, na svojom konte má šesť hraných snímok Uhol pohľadu, Pasodoble pre troch, Postoj, Let asfaltového holuba, Rivers of Babylon a Dážď padá na naše duše. Nedávno dokončil dokumentárny film Medzi 4 – 5,6 pomenovaný podľa čísla clony na objektíve, ktoré kameramani najradšej používajú. Ide o profil významného slovenského kameramana Vincenta Rosinca, ktorý je zároveň akýmsi Balcovým holdom tomuto tvorcovi a sprievodcovi jeho prvých filmárskych krokov.

Balco
foto: archív SFÚ

Ako vznikla myšlienka nakrútiť film o kameramanovi Vincentovi Rosincovi?
– Málokto pozná príbeh Vinca Rosinca a mňa. Donedávna ho nepoznal ani pán Rosinec. On nemohol vedieť, že kedysi, keď som ešte býval v Liptovskom Jáne, a ani som netušil, že sa niekedy budem venovať filmu, rozoznal som jeho kameramanský rukopis. Vždy, keď pršalo, pozeral som z okna a čakal kým prestane. Z okna som videl i na Nízke Tatry, i na Kriváň. Poznal som svetelné atmosféry, ktoré tam vznikali. Sedel som v izbe a krátil si čas napríklad aj pozeraním televízie. Viackrát som si všimol, že tie svetelné atmosféry, ktoré som videl na obzore, sú mi v niečom blízke. Bol som zvedavý, kto to nakrútil, lebo tieto atmosféry, rovnako ako ja, musel dobre poznať. Zapamätal som si meno Rosinec. A aj inokedy, keď som si len zatipoval, rozpoznal som jeho zábery. Režisér ma nezaujímal, zaujímal ma kameraman. Bol to práve on, čo nafilmoval atmosféry, ktoré ma oslovovali. Keď som po rokoch prišiel na Kolibu, lebo ma začal film fascinovať, a zvedavo som vošiel do ateliéru, prvého z množstva ľudí, ktorí tam postávali, som sa spýtal, kto je kameraman a kto režisér. Ten človek mi odpovedal: „Kameraman je ten pán s dlhými bokombradami, pán Rosinec, a režisérom je ten bielovlasý pán, pán Slivka.“ „Tak to je on...!“ prebleslo mi hlavou. Videl som ho „naživo“. Vtedy som netušil, že o päť rokov budem na VŠMU v ročníku Martina Slivku a za ďalších päť rokov budem debutovať hraným filmom Uhol pohľadu, na ktorom mi bude robiť kameru práve Vincent Rosinec. Tu kdesi je začiatok myšlienky nakrútiť film o Vincovi Rosincovi.

Ako ste spokojný s výsledkom a ako je spokojný váš protagonista?
– Realizácia bola dosť dramatická, lebo pán Rosinec bol dlhší čas chorý, ale nakoniec sa to všetko zlepšilo. Samotná práca bola najlepšou terapiou pre jeho zdravie. Najdôležitejšie boli pre mňa jeho reakcia a názor na film – prijal ho, páčil sa mu. Povedal: „Čakal som niečo iné, ale páči sa mi to... Prijímam to.“ Ďalšou poklonou bolo pre mňa jeho konštatovanie: „Vlado, to je zázrak, čo si z toho urobil...“ Myslím si, že pri všetkých komplikáciách a útržkovitom nakrúcaní z dôvodu jeho zdravotných problémov si ani nevedel predstaviť nejaký kompaktný výsledok.

Film Medzi 4 – 5,6 je prierezom Rosincovou celoživotnou tvorbou a umeleckými postojmi. Ktorý z jeho filmov je vám najbližší a prečo?
– Najviac sa mi páči film Zvony pre bosých. Pri tomto filme divák zabudne na všetky zložky – na kameru, strih aj réžiu, sleduje príbeh filmu a prežíva ho. V tom je práve sila kameramanskej práce Vinca Rosinca – jeho kompozície nie sú zbytočne štylizované, nenájdeme v nich žiadne zbytočné efekty. Navodzujú pocit bežného pohľadu človeka, ktorý pozoruje život. Diváka nič nevyrušuje. Aby sa niečo také podarilo, treba mať odstup, treba film „vidieť“ dopredu, mať ho v hlave.

S Vincentom Rosincom ste sa spoznali ešte ako začínajúci filmár. Ktoré z jeho rád a skúseností si dodnes najviac ceníte?
– Vinco Rosinec vždy vedel čo nakrúca a mal svoju predstavu o filme, ktorý vzniká. Dôkladne poznal scenár a aj predstavu režiséra. Dalo by sa povedať, že akosi nenápadne „kontroloval“ režiséra, stál za kamerou a všetko sledoval. Nerušili ho technické problémy kamery, na to mal svojich asistentov – ostriča, švenkra... Vnímal svetlo, výrez kamery, ktorý si určil, a jej pohyb. Režisér mal na „krku“ ďaleko viac problémov a bol zahltený ustavičným hľadaním správneho gesta, hereckého výrazu... Ak niečo niekedy dobre nešlo, ak situácia nebola dobre vymyslená, Vinco bol najpodstatnejší pri jej vyriešení. Vtedy si dovolil povedať svoj názor, ktorý bol zvyčajne dobrý a presný, nebol mimo predstavy filmu a režisérovho zámeru. Vedel posúvať veci dopredu, vedel presne a rýchlo pomenovať problém.

Vincent Rosinec sa tvorivo vyvíjal pod vedením kameramana Karola Kršku, vy ste sa zasa neskôr mnohému naučili od neho. Máte aj vy nejakého šikovného študenta, ktorého by ste si radi osobne „vypiplali“?
– Čo môžem posunúť – ak sa to dá tak povedať – od tých, čo boli pred nami, k tým čo prichádzajú teraz, je svedomitosť, pracovitosť a úcta. Akási pokora pred životom. Bez morálnej a mravnej vyspelosti sa nedá hovoriť o tvorbe. Snažím sa študentov hlavne naučiť, aby sa ničoho nebáli, aby boli odvážni a originálni pri nápadoch, aby nemysleli na známky, ale na svoje filmy. Na filmových festivaloch ešte nikdy od študenta nepýtali index. Tých, čo to včas pochopia, vôbec netreba „piplať“. Oni prichádzajú s vlastným pohľadom.

Vincent Rosinec je priekopník modernej slovenskej kamery, napriek tomu, že nevyštudoval kameramanskú školu. Je ešte v dnešnej dobe takýto ideál „selfmademana“ aktuálny?
– Je, ale iba pri niektorých žánroch filmov, pri určitom type človeka a jeho zaujatosti o vec. Sú ľudia, ktorých „filmárčina“ naozaj baví. Tí do svojho filmu vložia toľko energie a času, že by niekto iný, aj keď spolupracovník, nebol ochotný a schopný to vydržať. Jednoducho žijú filmom. Pri dnešných technológiách takýto človek naozaj môže urobiť film sám. A často aj dobrý, taký „vypiplaný“. Teraz nehovorím o filmových amatéroch, ale o autoroch nízkorozpočtových filmov. Iné je to v školských podmienkach – aj keď je málo peňazí, musia byť zastúpené všetky profesie. Študenti sa musia naučiť spolupracovať, spoznať sa, pochopiť, čo znamená výroba filmu od nápadu až po projekciu a distribúciu. Musia sa naučiť zohnať si peniaze aj z iných zdrojov ako zo školy, lebo ich to čaká v reálnom živote. Často aj tu vidieť „selfmademanov“, ale buď pre vlastnú neschopnosť osloviť spolupracovníkov, alebo aj tí „pridelení“ to flákajú, nemajú k filmu vzťah. Niektorí študenti si preto radšej rovno urobia všetko sami. Žiaľ, často to aj tak vyzerá.

Aký máte názor na súčasnú „mladú“ tvorbu vzhľadom na jednotlivé tvorivé zložky?
– Atraktívne sú „univerzálne“ profesie – kamera, strih, zvuk, scenáristika, kde sa dá po skončení školy uplatniť v rôznych štúdiách a pri rôznych typoch filmov – od reklamy, po dokumentárny či hraný film. Tam všade tieto profesie potrebujú. Ak sa však chcú „ukázať“, potrebujú k tomu režiséra. Tzv. „chlebovky“ a „kšefty“ – často aj počas štúdia na úkor školských filmov – môžu robiť hocikde, ale „kino“ môžu urobiť iba s dobrým režisérom, a tak predať aj svoj talent. Všetko je o vzťahu, schopnostiach, talente. Tých, čo to „vedia“, baví ich robota, lebo ich napĺňa, tí ani nevedia, kde majú index. Iný prípad sú takí, ktorí stále behajú s indexom.

Dážď padá na naše duše zostáva zatiaľ posledným z vašich celovečerných filmov. Ako ste s ním z odstupu rokov spokojný?
– Nebolo to dobré rozhodnutie vstúpiť do tohto projektu a trápi ma to dodnes. Na začiatku bola dohoda, že si scenár prepíšem. Začali nedorozumenia, chcel som z filmu vycúvať, ale už som bol „kúpený“. Musel som robiť pôvodnú verziu scenára, čo nebol „môj“ film. Zobralo mi to energiu a silu prekonávať prekážky. Nechal som sa prevalcovať. Trápne sme nezvládli ani prvú prezentáciu pred novinármi a tí nám to spočítali. Ale film bol aspoň o niečom, nebol to hlúpy a prázdny mondénny gýč. To pochopili niektorí diváci v zahraničí a na MFF v Soči získal Cenu za najlepší film.

Bolo prekvapením, s akou rýchlosťou a efektívnosťou vznikol váš dokument Medzi 4 – 5,6. Môžeme v dohľadnej dobe očakávať nejaký váš nový film?
– Rýchlo to nebolo, ale všetci boli pri výrobe a príprave tohto filmu – či už ľudia zo Slovenského filmového ústavu, Slovenskej televízie či Štúdia 727 – veľmi ústretoví, za čo im ďakujem. Teraz ale musím doháňať školské povinnosti, pretože študenti finalizujú filmy. Treba byť pri nich a mať s nimi ustavičný kontakt.