Alain Robbe-Grillet
(18. 8. 1922 – 18. 2. 2008)
Film.sk No.4/2008

Meno francúzskeho spisovateľa a režiséra Alaina Robbe-Grilleta, ktorý svet literatúry a filmu opustil len nedávno, je úzko späté aj s našou kinematografiou. V slovensko-francúzskej koprodukcii nakrútil u nás dva filmy – Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom (1970). Obe snímky u nás vznikli aj vďaka Albertovi Marenčinovi, ktorý v tom čase viedol 1. tvorivú skupinu v Štúdiu hraných filmov na Kolibe a s Robbe-Grilletom úzko spolupracoval. Poznal aj víziu jeho filmu budúcnosti, o ktorú sa s nami podelil.

novak
Albert Marenčin (vľavo) a Alain Robbe-Grillet
foto: archív SFÚ

Myslím si, že Alain Robbe-Grillet ako filmár improvizoval podobne ako pri písaní svojich kníh. Rozhodne oveľa viac a cieľavedomejšie ako to pri filme býva zvykom a pravidlom – dokonca, povedal by som, že improvizácia bola jeho základným tvorivým princípom, ktorého sa držal pri tvorbe svojich filmov – prinajmenšom tých dvoch, ktoré nakrútil na Slovensku – a to od literárnej prípravy, po celý čas nakrúcania, pri kompozícii obrazov a hereckých akcií až po dialógy a strih. Nakrúcať začal vlastne bez scenára (presného a schváleného, ako to u nás bolo zákonom) – ten sa tvoril až v priebehu nakrúcania a vrchnostiam sa odovzdal až po dokončení filmu. Bolo to do tých čias čosi nepredstaviteľné, bezprecedentné.

Improvizácia nebola pre neho ale z núdze cnosť, ako by si dnes možno niekto pomyslel. Improvizoval na presne vymedzenom dramatickom pôdoryse s presne vymedzenými mantinelmi a s presným ideovo-umeleckým zámerom, pričom svoju režijnú prácu nechápal ako realizáciu scenára, ale ako tvorivý proces, do ktorého zapájal kameramana Igora Luthera, strihača Boba Wada, hercov i mňa ako dramaturga, no nie ako vykonávateľov svojich pokynov, ale ako partnerov, spolutvorcov. Chcel mať úplnú tvorivú slobodu a duchom slobody dokázal nakaziť všetkých.

Pri prípravách filmu Muž, ktorý luže a potom pri jeho nakrúcaní, sme sa natoľko zblížili, že sme si už nielen pri práci dobre rozumeli, ale aj v oddychových pauzách sme vedeli všeličo domýšľať a vymýšľať a púšťať si fantáziu na „špacír“. Boli sme rovesníci, on bol odo mňa o tri týždne mladší a časom sme zistili, že sme mali aj podobné záľuby. Keďže sme vyrástli na rovnakej literatúre a rovnakých filmoch, mali sme aj podobné problémy a témy na diskusie, na hútanie aj snívanie.

Spomínam si na jedno slnečné nedeľné popoludnie v septembri 1967, keď sme si počas nakrúcania odskočili do blízkej Levoče (celý film sa nakrútil v Strážkach pri Kežmarku) a vošli sme do katedrály pozrieť sa na oltár Majstra Pavla. S úžasom a obdivom si ho dlho obzeral, potom sme si sadli do lavice a akoby podnietení Majstrom Pavlom sme sa dali hútať o filme budúcnosti... Po chvíli však naše hútanie pohoršilo modliace sa babky, takže sme museli opustiť chrámový chládok a pokračovať v hútaní pod košatou lipou...

...Alain Robbe-Grillet svoje filmy považoval za filmové varianty „nového románu“, ktorého už vtedy bol renomovaným priekopníkom – nie za jeho filmovú adaptáciu či prepis, ale za filmový ekvivalent: v každom svojom diele videl pokus či krok v tomto smere. Na rozdiel od „nového románu“ sa však film budúcnosti nemal sústreďovať na popis sveta a človeka a jeho príbehu, ale na jeho vnútorný svet, na jeho myslenie, snívanie, túžby, radosti, citové zmätky. Nemalo by to byť nijaké divadlo, „spektákel“, predvádzanie klasickej drámy s jej konfliktmi, zrážkami charakterov, s demonštráciami hrdinstva a zbabelosti v dramatických situáciách a dialógoch – nijaké herecké exhibície, gestá, slzy, plač, možno len nemé obrazy ľudskej tváre a vnútorný monológ... Takýto film by sa potom zaobišiel aj bez hercov, podobne ako filmy sovietskej avantgardy či talianskeho neorealizmu. Napokon, film nepotrebuje herca – komedianta, schopného zahrať hocičo a všetko – taký Jean Gabin svojím mlčaním a kamennou tvárou presvedčí viac ako tucty znamenitých komediantov.

V každom prípade, film budúcnosti, to podľa neho budú komorné príbehy, snímané v reáloch, v obývaných priestoroch s príslušnou patinou. Vďaka ľahkým kamerám a osvetľovacím telesám nebude už filmár odkázaný na ateliéry s početným personálom... Budú to malé filmy pre malé kiná a malé publikum, takže budú lacné a nebudú odkázané na veľké kasové zisky...

Takto sme hútali s Alainom Robbe-Grilletom pred štyridsiatimi rokmi. V jedno nedeľné popoludnie na lavičke, pri levočskej katedrále. Časť jeho vízie splnila televízna obrazovka, zvyšok zahubila fabrická veľkovýroba veľkogýčov. Toto všetko mi preletelo mysľou pri správe o jeho smrti. Zdá sa, že spolu s ním sa vytratil jeden typ filmového videnia a cítenia, filmovej senzibility, a nielen z našich kín, ale aj z myslenia dnešných tvorcov. Verím, že nie všetkých – a že nie navždy.