Komplexne o Jánovi Kadárovi
Film.sk No.4/2008

Edičné oddelenie Slovenského filmového ústavu (SFÚ) pripravuje vydať v edícii Orbis pictus, charakteristickej historicky koncipovaným prístupom k rekonštrukcii tvorby a života významných osobností, monografiu slovenského režiséra Jána Kadára. Jej autor, filmový historik Václav Macek označil obdobie prípravy tejto publikácie za veľmi podnetné, no zároveň nesmierne náročné vzhľadom na široký kontext režisérovej osobnosti i tvorby, pretože Kadár pôsobil okrem Československa aj na území Kanady a USA. Publikácia vzniká v aktuálnom čase, pretože v apríli si pripomíname nedožitých deväťdesiat rokov Jána Kadára (1918). Jeho osobnosť približuje Václav Macek.

Prečo ste si vybrali ako objekt svojej najnovšej monografie Jána Kadára?
– Keď som v roku 2002 dokončil monografiu o Štefanovi Uhrovi, uvažoval som, či nadviažem na líniu monografií, ako som začal s Havettom a pokračoval Hanákom a Uhrom, alebo či budem písať čosi celkom iné. Uvedomil som si, že by bolo dobré pokračovať v monografickej línii a navyše som dostal tip od mojej kolegyne z Prahy, Marie Valtrovej, ktorá mi navrhla urobiť knihu o Kadárovi.

Postupovali ste pri písaní rovnako ako pri predchádzajúcich monografiách alebo si Kadárova osobnosť a dielo vyžadovali iný prístup?
– Bola to úplne nová skúsenosť. Kadár bol pre mňa prvou osobnosťou, ktorá si vyžadovala tradičný historický výskum. Bol som postavený pred tvorcu, ktorý mal v pražskom Národnom filmovom archíve filmy, ale ako keby nič iné o ňom neexistovalo. Nemal som žiadne dokumenty a doklady, všetko som musel namáhavo hľadať. Vo svojom poctivom výskume som absolvoval rozhovory s pamätníkmi, cesty do archívov a všetkých možných inštitúcií, ktoré mohli mať niečo o Kadárovi a jeho tvorbe. Bolo to absolútne výnimočné, aj keď veľmi namáhavé. Metódu, ktorú som použil pri Uhrovi alebo Hanákovi, som do istej miery zopakoval, keďže som sa nesnažil o napísanie metodicky či názorovo prevratnej knihy, ale kým predtým som kládol dôraz na interpretácie jednotlivých diel, teraz sa ten text vyvažuje s veľmi silnou tendenciou o rekonštrukciu životného osudu.

Ján Kadár je pre širšiu verejnosť známy predovšetkým ako „oscarový“ režisér. Aké ďalšie tváre tohto človeka a umelca sa vám podarilo odkryť?
– Je ťažké zhrnúť 300-stranovú knihu do niekoľkých viet, ale rád by som zdôraznil, že Kadár bol v spolupráci s Klosom režisér, Klos bol scenárista, dramaturg, partner a Kadárovými slovami „tvorivý producent“. Tiež by som chcel upozorniť na to, že to bol filmár, ktorý komunikoval so súdobou umeleckou a intelektuálnou špičkou, či už na Slovensku, v Čechách alebo v Amerike, čo znamená, že sa stýkal naozaj s ľuďmi, ktorí v tej dobe reprezentovali výrazné hodnoty ducha. Kadár bol aj človek hľadajúci. Dominantný význam kládol na herca a príbeh. Na druhej strane mal aj experimentálne polohy, napríklad vo filmoch Smrt si říká Engelchen alebo Touha zvaná Anada, ktoré spochybňujú tradičný príbeh. Páči sa mi na ňom aj skutočnosť, že bol komunista, ktorý sa za svoje presvedčenie nemusel hanbiť, pretože to nebolo kvôli prospechu. Dôkazom je aj to, že keď to, čomu veril, zlyhalo, emigroval. Odišiel tam, kde sa mohol ďalej realizovať a byť prospešný pre film a pre ľudstvo. Takže Kadár bol aj ľudsky výrazná osobnosť.

Kadár patril medzi tvorcov, ktorých osud výrazne formovali spoločenské a politické podmienky a obmedzenia. Nevznikol takto o to vďačnejší materiál pre monografiu s romantickým nádychom?
– Nevnímam to tak. Ináč sa píše o autorovi, ktorý žil v totalite a ináč o autorovi, ktorý žil v kapitalistickej demokracii. Pri tej práci sa objavujú iné dôrazy. Ináč znie, keď hovorím, akým spôsobom sa snažil tvorca dobehnúť cenzúru, a iné je, keď tá cenzúra síce nie je, ale človek je hodený do situácie, v ktorej musí oklamať producenta, aby mohol nakrútiť to, čo chce, keď producent má strach, že film bude „prepadák“ a príde o všetky vložené peniaze. To znamená, že na jednej strane je inštitucionalizovaná moc, ktorou je cenzúra, na druhej strane zasa neinštitucionalizovaná moc zosobnená producentom. A hoci ide vždy o inú stratégiu, v zásade ide vždy o hľadanie cesty, ako sa výrazná osobnosť môže presadiť.

Ján Kadár netvoril iba na území Československa, ale aj v Kanade a USA. Nebolo náročné získať podklady pre zdokumentovanie tejto etapy jeho tvorby?
– Bolo to neuveriteľne ťažké. Nemohol by som to nikdy zrealizovať bez podpory SFÚ, Literárneho fondu, VŠMU, ale ani bez pomoci ľudí, ktorí mi vyšli v ústrety, keď som bol v Kanade alebo v USA. Veľmi mi pomohlo, že Americký filmový inštitút má archív magnetofónových pások s nahrávkami Kadárových prednášok a rozhovorov so študentmi z rokov 1978 a 1979. Okrem analýz filmov známych svetových režisérov sa v týchto nahrávkach objavili často aj jeho osobné postrehy, ktoré pomohli rekonštruovať Kadárove názory a životný príbeh. Niektoré veci sa mi však vôbec nepodarilo dať dohromady. Napríklad, doteraz sme nenašli sošku Oscara napriek tomu, že sme najali detektívnu kanceláriu so zámerom vypátrať človeka, u ktorého sa soška pravdepodobne nachádza.

Narazili ste pri získavaní materiálov pre napísanie knihy o Kadárovi na významné inšpirácie pre vašu ďalšiu prácu?
– Skôr naopak. Práca na knihe o Kadárovi ma zbavila ilúzií o tom, že takýto proces môže byť jednoduchý. Písať o filmárovi, ktorý opustí svoj domáci kontext, je podstatne zložitejšie, ako práca o filmárovi, ktorý tu bol stále. Takže skôr než k nejakej inšpirácii u mňa došlo k vytriezveniu. K vytriezveniu z toho, že môže byť ľahké napísať monografiu o tvorcovi, ktorý pracoval v rôznych kultúrnych kontextoch a v rôznych krajinách. Je to naozaj drina.