Slepé lásky ako opak slepej lásky
Film.sk No.4/2008


foto: ASFK

Po portréte Milana Lasicu pre cyklus Tucet a kolektívnom dokumente Čačipen = Pravda z roku 2002 to vyzeralo tak, že sa Juraj Lehotský ako dokumentarista odmlčal. Zdanie klamalo, pretože už od roku 2003 pracoval na impozantnom časozbernom polodokumente Slepé lásky, ktorým akoby polemizoval aj s vlastnou dovtedajšou poetikou, aj so zaužívaným slovným spojením.

„Slepá láska“ znamená zaslepenosť, sebaklam, nekritickosť, neschopnosť vidieť vzťah reálne. Slepé lásky v podaní Juraja Lehotského (a kolektívu pod jeho taktovkou) sú naopak hlboko vidiace, plné cudnosti a rešpektu k prezentovanej osobnosti. Hendikep akoby tu prestával hrať úlohu, lebo protagonisti si v rámci svojho priestoru objavujú toľko sebarealizačných možností, až slepota ustupuje do úzadia. Je tu, my zvonka ju vidíme, tí vnútri sa v nej však zabývali a vnímajú ju ako svoju danosť, namiesto toho, aby sa ňou zhrýzali. Akoby im to zážitok šťastia – čo je vlastne ústredný motív tohto epizódového celku – skôr sprístupňovalo než vzďaľovalo. Toľko vrúcnosti, ktorú tu okolitý svet svojím konfliktogenným potenciálom akoby nedokázal prebiť a ktorá nie je rezignáciou, ale zápasom o priestor, nachádza tvorivý pohľad aj vo svete vidiacich málokedy. To tu udrie do oka ako prvé, lebo slepota sa práve v našej kinematografii v zásade chápala predovšetkým ako neodčiniteľný či tragický deficit – stačí spomenúť, ako ju vo svojom diele traktoval Štefan Uher.

Autori Slepých lások však objavili vo svete ohrozenom ekologickou krízou a konzumistickým šialenstvom ostrovčeky tichého, dôstojného, vnútorne naplneného šťastia, „odstrihli“ ich od rozbúreného oceánu a nechali protagonistov žiť si v týchto vajíčkach svoje neagresívne, pochopením naplnené vzťahy. Či táto idylizácia plne ladí s kontextom sveta a jeho vŕšiacich sa problémov, je otázka. Vnútorná vyváženosť a harmónia obrazu týchto ostrovčekov je však konzistentná a prezentovaná s takou čarovnou bezprostrednosťou, až to človeka pokúša protagonistom trochu až závidieť intenzitu ich vnútorného zraku.

V prvej fáze svojej tvorby Lehotský pristupoval ku skutočnosti s neomylným postrehom pre skrytú komiku banálneho, kde mu raz vystrčí rožky grotesknosť, inokedy melanchólia, a popritom vždy humor, ktorý síce neuráža, skôr stavia na pochopení pre ľudské obmedzenia, no prostredníctvom rozmarne scudzovacích efektov vnáša do pohľadu na ľudí, ktorí sa čímsi vymykajú norme, aj kus potmehúdskej irónie.

Banalita je prítomná v každom šťastnom vzťahu, to pomenoval už Lev Tolstoj, a tak sem-tam prerazí aj z osudov protagonistov Slepých lások, ibaže tu ju, v rámci už akceptovaného obmedzenia šancí, nevnímame ako takú. Zmizla irónia a sarkazmus Lehotského začiatkov, na druhej strane sa zachoval žičlivý humor a zmysel pre huncútstvo, charakteristické pre Dvojičky. To nás už vedie k potrebe vymedziť si žáner.

Striktne vzaté, Slepé lásky nie sú dokumentárny film, na to je v nich priveľa kreatívneho a v predstavových pasážach čisto fikčného, vrátane citátov zo Zemanovej verneovky a vlastných animovaných vsuviek, ktoré rámec epizódy trochu až trieštia a vychyľujú z rovnováhy. Hraný film však už tobôž nie, na to sú osudy „postáv“ príliš totožné s osudmi zobrazovaných. Napriek tomu autori do tohto kreatívno-dokumentárneho žánrového medzipriestoru nevstupujú ako prvolezci. Majú predchodcov dokonca aj na Slovensku – Zacharovu Psychodrámu a najmä Krivánkov Deň náš každodenný. Pravda, Zachar vybudoval svoj príbeh okolo jediného protagonistu, a Krivánek bol zasa k svojim Ravingerovcom krutejší, keď ich nechal variť sa vo vlastnej šťave a z toho ťažil tragikomiku situácií aj atmosféry. U Lehotského slepota, ktorú ako diváci vnímame, no protagonisti ju integrovali do svojho životného projektu, takýto prístup vylučuje. To odlišuje jeho impresívne lyrický pohľad aj od krutejšieho pohľadu dokumentaristických začiatkov Miloša Formana, ktoré sa viac sústreďovali na trápnosť pechorenia, a zbližuje skôr s Chytilovej začiatkami vo Vreci bĺch, kde vystupuje do popredia humor pohľadu na to hemženie.

Slovom, Slepé lásky majú predchodcov doma aj vo svete (Ulrich Seidl), žánrovo je ten medzipriestor už zabývaný. Ale to, čím doň vstúpil Juraj Lehotský, je svojbytné, ako autentickému dielu prináleží.

Slepé lásky (Slovensko, 2008)
Réžia: Juraj Lehotský. Námet: Juraj Lehotský. Scenár: Juraj Lehotský, Marek Leščák. Kamera: Juraj Chlpík. Účinkujú: Miro Daniel, Monika Brabcová, Peter Kolesár, Iveta Koprdová, Elena Szarasová, Zuzana Pohánková a ďalší. Minutáž: 77 min.