Krátke filmy na dlhé lakte
Film.sk No.4/2008

V krajine, kde sa celovečerným filmom veľmi nedarí, môžu ešte stále vznikať úspešné krátke filmy. Tie sa aj dajú považovať za predpoklad fungujúcej kinematografie. Nebohé Štúdio krátkeho filmu a nezáujem verejnoprávnej televízie o produkovanie kratších formátov dlhodobo nasvedčujú tomu, že podmienky pre vznik krátkych filmov nie sú práve najideálnejšie. Ak k tomu prirátame opatrnosť producentských a distribučných spoločností, ktorým chýba motivácia vyrábať či šíriť krátke filmy, situácia vyzerá trocha beznádejne. Výsledné diela však hovoria skôr o tom, že krátke filmy patria k tým najsviežejším a najsľubnejším záchvevom súčasnej slovenskej kinematografie. Keď vzniknú, aká je ich cesta k divákom?

novak
V súčasnosti sa v kinách premieta krátky film Ivany Šebestovej Štyri.

Krátkych filmov sa dnes vďaka dostupnosti nových technológií nakrúca naozaj veľa, no o istom vzostupe možno hovoriť, aj čo sa týka kvality. Najmä v oblasti amatérskej tvorby. Tento stav bol okrem iného spôsobený v nemalej miere vstupom nových médií a subjektov na scénu (internet, festivaly, workshopy, rôzne súťaže…). Popri nových možnostiach sprístupnenia krátkych filmov divákovi, je však stále obtiažne ich šírenie tradičnými kanálmi. Teda kinodistribúciou a televíznym vysielaním. Pre tvorcov je pritom široká distribúcia ich krátkych filmov pred celovečernými filmami veľmi zaujímavou formou prezentácie, a to aj za takých okolností, že o finančnom revanšovaní nemôžu ani uvažovať. V slovenskej legislatíve totiž nemáme distribúciu predfilmov nijako podchytenú a naši distribútori nie sú ničím motivovaní k ich uvádzaniu. Že to viacerí z nich predsa len robia, je podľa Michala Drobného, marketingového riaditeľa Continental filmu aktom dobrej vôle a pomoci (najmä) mladým tvorcom.

Pre distribútora sú tieto filmy, ktoré si na seba nezarobia, istým spôsobom len prácou navyše, no ako konštatuje Drobný, prínosom je ich zaujímavosť pre divákov. Z distribučného pohľadu môže ísť dokonca o investíciu do budúcnosti (v nádeji, že sa raz daný tvorca prepracuje k vlastnému celovečernému filmu). Iniciatíva distribuovať krátky film ale vychádza vždy z radov tvorcov či producentov daného krátkeho filmu. V prípade, že chcú svoj film uviesť pred slovenským „celovečerákom“, dohodnú sa najprv s jeho autormi a potom aj s príslušnou distribučnou spoločnosťou. Ak si vyhliadnu zahraničný celovečerný film, s ktorým nachádzajú tematickú alebo formálnu blízkosť, spravidla hneď oslovia distribútora, ktorý má film zakúpený. V prípade súhlasu je záujmom distribučnej spoločnosti už len to, aby bol onen celovečerný film dostatočne krátky (optimálne 80 – 90 minút). S predfilmami nad 15 minút už bývajú ťažkosti. Ani divák si nezaslúži dostať oveľa viac než to, za čo si zaplatil.

Aktuálny predfilm, ktorý sa na konci marca dostal do kín, je animovaný film Ivany Šebestovej Štyri. Predskakuje celovečernému dokumentárnemu debutu Juraja Lehotského Slepé lásky. Jeho režisérka to hodnotí pozitívne: „Páči sa mi, že ideme do distribúcie práve s takýmto filmom, lebo máme asi podobnú cieľovú skupinu, obidva filmy sú o láske a sú rovnako rozdelené na štyri časti – príbehy. No a v súvislosti s tým, že sa tu dlho hovorilo, že dokumenty a animáky zachraňujú slovenskú kinematografiu, je fajn, že sa spojili práve dokument a animák.“ Zároveň sa zmieňuje o dileme, ktorú prekonávala pri výbere celovečerného filmu – či nezvoliť radšej komerčný film, s ktorým by videlo jej krátky film veľa ľudí, alebo radšej s klubovým, aby ho videli ľudia, ktorí sú na takéto filmové rozprávanie pripravení. Rozhodnutie uviesť Štyri s Lehotského dokumentom napokon hodnotí ako šťastné riešenie. Do distribúcie ho uvádza Asociácia slovenských filmových klubov (ASFK). Podľa slov producentky filmu Štyri Ivany Zajacovej v prípade filmu Štyri sa podarilo s distribútorom dohodnúť aj na finančnej participácii, čo je u nás, kde si aj výrobu distribučných kópií zabezpečujú sami tvorcovia (producenti), dosť veľkou vzácnosťou. Podľa Silvie Dubeckej, riaditeľky kancelárie ASFK, pre tvorcov krátkych filmov môže byť zaujímavá možnosť uvádzať svoje filmy pred nekomerčnými titulmi, na ktoré sa vo svojej distribúcii ASFK zameriava, navyše asociácia s nimi spolupracuje ešte pred nakrútením filmov, a to formou prísľubov dôležitých pre udelenie grantov, že daný film má záujem uviesť vo svojej distribúcii. Producentka spoločnosti feel me film Ivana Zajacová už teraz spolupracuje s ASFK aj na projekte Virvar, ktorý má spojiť šesť až sedem krátkych animovaných filmov do celovečernej metráže, a tak im umožniť spoločnú prezentáciu v kinách, ale aj v televíziách či na DVD nosičoch. To, že sa animované filmy novej generácie tvorcov ocitnú v jednom balíku, by malo privolať do kina diváka, ktorý chce vidieť práve tieto a nie iné filmy. Pri ich uvádzaní pred celovečernými filmami totiž stále hrozí, že takto zasiahnu len malú časť svojej cieľovej skupiny. Napriek tomu boli prvé dve lastovičky projektu Virvar (Pik a Nik, 2006 a Štyri, 2007) nasadené aj ako predfilmy, pretože podľa Zajacovej, „keďže vznikli v dostatočnom predstihu pred ostatnými, bola by ich škoda neuviesť“. Film Pik a Nik Martina Snopeka nasadila ASFK vo svojej distribúcii pred film Štěstí Bohdana Slámu, čím vďaka záujmu aj o tento český titul sa v štatistikách jej návštevnosti dokonca stal najnavštevovanejším filmom roku 2006.

Väčšie producentské spoločnosti sa do výroby krátkych filmov príliš nehrnú – napokon, naozaj ide o nenávratnú investíciu. Pár producentov však z času na čas takto do budúcnosti zainvestuje, pretože je to predsa len výborná stratégia na výchovu a prezentáciu začínajúcich autorov (v tejto súvislosti treba spomenúť Protos Production, ktorý produkoval absolventský film Matúša Liboviča Noc v hoteli a v súčasnosti dokončuje prácu na animovanom projekte Borisa Šímu Chyťte ho!). Tento spôsob testovania mladých tvorcov je však v dobe neexistencie Štúdia krátkych filmov, ktoré zaisťovalo hladší nástup začínajúcich tvorcov do kinematografie, skôr výnimkou ako pravidlom.

Podstatne nepreniknuteľnejšou je cesta krátkeho filmu k odvysielaniu v televízii. Na možnú výrobu krátkeho filmu verejnoprávnou televíziou však treba ešte asi na dlhšiu dobu zabudnúť. STV na naše otázky položené v tejto súvislosti neodpovedala. Momentálne dávajú viac príležitostí krátkym filmom, teda väčšinou študentským, paradoxne komerčné televízie. S iniciatívou prišla vlani na jar česká TV Nova v projekte Noc filmových nádejí, do ktorého sa v auguste 2007 zapojila i Televízia Markíza. Na tretej Noci filmových nádejí vo februári 2008 sa však Markíza podľa servera medialne.sk nepodieľala (hoci štvrtú zase plánuje odvysielať) s odôvodnením, že považuje za „optimálne podieľať sa na tomto podujatí iba raz ročne“. O husárskejší kúsok sa pokúsil filmový kanál FilmBox, ktorý prevádzkuje spoločnosť SPI International, kde sa každý pondelok večer v pravidelnej relácii Katapult vysiela jeden zo zakúpených študentských filmov VŠMU.

Krátke filmy majú vo všeobecnosti problém s televíznym vysielacím časom, do ktorého len málokedy vedia zapadnúť. Keďže sú vyplácané od minúty, nedá sa hovoriť ani o veľkých ziskoch v prípade ich odvysielania. Všetko však nasvedčuje tomu, že miera ich odvysielanosti závisí najmä od schopnosti televízie upustiť od tradičného formátu či ochote pripraviť blok krátkych filmov vo vlastnej dramaturgii.

Pomerne novým priestorom pre prezentovanie krátkych filmov sú nezávislé kultúrne centrá, ktoré sa na Slovensku pomaly vynárajú (medzi zavedené patria Stanica v Žiline-Záriečí, ICC Train v Košiciach, Klub Lúč v Trenčíne, A4 – nultý priestor a 13 kubíkov v Bratislave). Ako vystihuje stratégiu ich filmovej dramaturgie Marek Adamov zo Stanice, bez snahy suplovať činnosť filmových klubov premietajú filmy, ktoré sú mimo oficiálnej distribúcie a divák by ich nemal šancu vidieť. Často ide práve o rôzne prehliadky krátkych videí či dokonca filmárske workshopy ako theOneMinutesJR (prebiehajúce na Stanici, v ICC Train a 13 kubíkoch).

novak
Za posledných päť rokov videlo ako predfilm najviac divákov stredometrážnu snímku Michala Krajňáka Prirodzená smrť.

Prvým a aj najschodnejším krokom prezentácie filmu však väčšinou býva jeho účasť na festivale. Filmových festivalov, kde sa krátke filmy premietajú, je na Slovensku prevaha – špeciálne sekcie či projekcie nájdeme napríklad na Art Filme, MFF Bratislava, Febiofeste či 4 živloch, do svojho programu pravidelne slovenské krátke filmy zaraďuje aj putovný autobus Bažant kinematograf, ktorý ich počas celého leta premieta zväčša na námestiach miest v takmer tridsiatich mestách Slovenska. Festivaly študentských filmov, akými sú Áčko či čerstvý Early Melons, sú „kraťasov“ plné. No a napokon je tu internetový festival minútových a 5-minútových filmov Azyl, zameraný práve na to najkratšie z kvalitnej filmovej tvorby. Otec tohto festivalu Maroš Hečko pritom internet nepovažuje za najideálnejší spôsob prezentovania krátkych filmov, oceňuje však jeho rolu výborného komunikátora. Od začiatku sa preto koná Azyl aj v kine, lebo „vidieť filmy na veľkom plátne má svoje čaro, ktoré nenahradí žiaden monitor“. Tomuto festivalu sa podarilo aj nezvyčajné prepojenie s televíziou – víťazné filmy z minútovej sekcie „Reklama na život“ boli odpremietané v komerčných televíziách v reklamných blokoch. Maroš Hečko hodnotí ťažkosti s prijímaním krátkometrážnych diel slovami: „Ludia nie sú zvyknutí na tento typ filmov, v krátkom filme sa príbeh rozpráva iným spôsobom ako na veľkej ploche. Ale festivaly, naposledy Early Melons sú plné divákov, ktorí nemajú nič spoločné s filmom a sú len jeho konzumentmi. Čiže chce to len pravidelnosť, urobiť zaujímavú dramaturgiu, dobrú a silnú reklamnú kampaň a postupne ľuďom vysvetľovať aj pomocou debát a recenzií, ako krátky film funguje. Je to dlhý proces a veľa práce.“ Azylu sa darí vysielať impulzy, ktoré ženú profesionálnych aj amatérskych filmárov k tvorbe. S dostupnosťou nových technológií, ktoré umožňujú nakrúcať skutočne nízkorozpočtové projekty, si už dnes môže naozaj každý nakrútiť svoj film. Ak naňho nie je prikrátky.