Plávať proti prúdu
Film.sk No.4/2008

Uznávaný autor a režisér hraných a dokumentárnych filmov Dušan Hanák (1938) sa v apríli dožíva významného životného jubilea. Jeden z jeho najvýznamnejších filmov, dokument Obrazy starého sveta patrí k najžiadanejším snímkam na prezentáciách slovenskej kinematografie v zahraničí, v SFÚ vyšiel už v dvoch vydania na DVD a od 11. septembra 2008 sa bude premietať v nekomerčnej putovnej prehliadke Projekt 100 – 2008 spolu s jeho krátkym filmom Prišiel k nám Old Shatterhand. Tvorba Dušana Hanáka je stále aktuálna.

novak
foto: archív D. H.

Do slovenskej kinematografie ste vstúpili pozoruhodnými dokumentárnymi filmami, ktoré dodnes predstavujú dôležité svedectvo o živote v totalitnom režime. V roku 1957 ste nakrútili vynikajúci dokument Prišiel k nám Old Shatterhand, ktorý bol dlhé roky stiahnutý z distribúcie. Mohli by ste s odstupom rokov povedať, ktorý zo svojich dokumentov a prečo si najviac ceníte vy?
– Sú to veristické filmy, napríklad Artisti, Učenie, Omša, Deň radosti, Zanechať stopu. Rád som robil filmy o hudbe a výtvarnom umení, pretože už vtedy to bol nie veľmi žiadaný artikel. Dnes sú tie filmy, ktoré nikdy nikto nevidel, hodnotené ako experimentálny predvoj video-artu, o ktorom by mali viac vedieť aj mladí filmári. Ale škola nemá peniaze, aby dr. Katarína Rusnáková zo Žiliny mohla pricestovať a dva dni premietať a prednášať. Možno sa to zmení, možno aj Slovenská televízia bude raz na vyššej úrovni napĺňať verejnoprávny zmysel svojej existencie. Filmy o umení som nakrúcal pre televíziu, viaceré z nich nie sú určené pre veľké plátno. Myslím si, že moje dokumentárne filmy nezostarli, diváci na ne stále živo reagujú.

Po dokumentoch prišiel na rad hraný debut – legendárny film 322. Rozvíja príbeh kuchára Lauka, ktorého výčitky svedomia prinútili opustiť kariéru komunistického úradníka a stať sa obyčajným kuchárom. Dokumentárny film Obrazy starého sveta, ako aj váš druhý hraný film Ružové sny potvrdili fakt, že vo svojej tvorbe sa zaujímate o ľudí, ktorí sú jednoducho iní. Prečo vás priťahoval a dodnes priťahuje fenomén inakosti?
– V časoch normalizácie som prežil svoju druhú mladosť. Ešte pred okupáciou som aj pre svojich priateľov objavil patafyzika Milana Stonáčka. Bol to krásny hrabalovský človek na okraji. Bol veselý a trochu schizoidný a paranoidný, rád si vymýšľal. Pozeral sa ti do očí ako dobrý „gipsy“ a odhadoval, koľko ešte vydržíš. To som mal rád aj na Rómoch. V tej dobe sa mali lepšie ako dnes a myslím si, že si viac vymýšľali. Oni vyrábali verbálne atrefakty na počkanie a vždy vedeli, kto ich rád počúva. Vymysleli aj veľa dialógov do Ružových snov. Ten zoznam „vyradených a stratených“ sa dá ľubovoľne rozširovať. O starých dedinských mládencov (Ja milujem, ty miluješ) alebo o ľudí, ktorí žijú s ranou v duši a tvária sa, že je všetko v poriadku. Sú aj zlí, podlí alebo nezrelí ľudia. Tí najviac túžia po moci, po násilí. Môžu trpieť oidipovským komplexom, syndrómom Dona Juana či potrebou vlastniť (Tichá radosť). To ich vedie k dvojtvárnosti alebo nutkavému hľadaniu vlastných chýb na iných, pretože vlastné chyby nevidia. A k potrebe vyniknúť za každú cenu. Napríklad narcisti, citovo chladní ľudia, ktorí trestajú druhých (Súkromné životy). Takže medziľudské vzťahy, všetky tie skryté a nepriznané boje. Keď sa z inteligentného človeka stáva hlupák. Aj to je súčasť našich súkromných životov, o ktorých nechceme nič vedieť. A sebareflexie je toľko, ako v slovenskej politike.

Ako ste našli tému Tichej radosti?
– Počúval som ľudí a díval som sa okolo seba. V tej dobe neboli filmy s hlavnou ženskou postavou. Samozrejme, som veľmi rád, že som robil filmy aj o ženách a Poliaci ich prijali za svoje. Podaktorí sme boli skutočne morálne znepokojení... Čo sa dalo nakrúcať za normalizácie, keď už to nesmeli byť ľudia na okraji spoločnosti? Ponúkali mi rozprávky, na Slovensku i v Čechách. Aj ženy sú trochu iné bytosti. V Tichej radosti som chcel provokovať a podarilo sa. Naznačil som, že v tom režime, v tej chorej izolácii boli ženy možno statočnejšie ako muži. Fakt, kto sa v tej čudnej dobe viac predával a rozmieňal na drobné? Veď ani medzi hercami som koncom 80. rokov dlho nemohol nájsť človeka, ktorému by som veril, že chce z vlastnej vôle plávať proti prúdu. Ani herci neboli až takí nevinní. A téma pracujúcej ženy v spoločnosti, v ktorej nikto nemohol byť skutočne sám sebou, to ma lákalo. Vymýšľanie príbehu a písanie je krásnym obdobím vzniku filmu. Vždy sa nájde spôsob, ako skladať mozaiku sveta a je zvláštne, keď ho skladáte z pohľadu ženy. Je to iný uhol pohľadu, bolo v tom niečo očistné. Aj keď ľudia už boli unavení a prestávali byť autentickí. Vtedy sa mi zdali najzaujímavejšie ženy, majú bližšie k prírode. V každom z mojich filmov je dôležitá ženská postava a ani jednu som nevymyslel, tie myšlienky a pocity predtým prežili iné ženy, mohol som sa s nimi stotožniť. Boli to aj moje myšlienky a pocity, nielen pri mužských postavách.

novak
Dušan Hanák pri obnovenej premiére filmu Obrazy starého sveta na otvorení tohtoročnej prehliadky Projekt 100 v pražskom kine Aero v januári 2008.

Ten film získal tri ceny na festivale v San Reme...
– To bol prestížny festival autorských filmov, pôvodne sa konal v Bergame. Okrem Veľkej ceny sme získali aj Cenu za herecký výkon Magdy Vášáryovej. Aj ženy v Československu vedeli, o čom ten film je. Z mojej strany boli tie „protimužské“ akcenty, samozrejme, aj hra. Všetci sme boli neslobodní, a do istej miery chápem aj tých urazených a ponížených. To nie je fráza, že muži nemohli realizovať svoju mužskú rolu, aj ja by som v tej dobe radšej žil a pracoval napríklad v Poľsku.

A Súkromné životy, váš posledný hraný film?
– Ten som asi nemal nakrútiť. Spisovateľ, ktorý odišiel robiť do kotolne, nemohol písať do samizdatov. A hlavnú ženskú rolu som napísal pre silnú a drsnú poľskú herečku Kristynu Janda, ktorá bola v druhom stave. Napokon sa z toho vykľula Nežná revolúcia a ten nedonosený film bol z iného sveta. Keď som o tom hovoril s americkými divákmi v Denveri, povedali mi, aby som im nekazil ich umelecký zážitok... Každý film je dieťa svojej doby a ja som ju vnímal ako krízu medziľudských vzťahov. Nie som jasnovidec. Keď k tomu pridáš ten vážny ženský chirurgický zákrok, aj keď je súčasťou života, nebol by to vítaný film, ani keby sa dva týždne pred koncom nakrúcania nezrútil režim. Keď som od začiatku marca ako filmár pracoval pre VPN, už som mal v hlave Papierové hlavy. Takže sa to všetko dobre skončilo a inakosť je najnormálnejšia vec na svete. Skôr sa obávam, že za chvíľu budeme zase všetci rovnakí.

Po roku 1989 ste sa stali pedagógom na Vysokej škole múzických umení a vychovali ste celú generáciu vynikajúcich dokumentaristov. Čím je pre vás zaujímavé učiť mladých ľudí?
– Na tú generáciu som naozaj hrdý. To sa mi naozaj podarilo... Keď som mal pred štyridsiatimi piatimi rokmi prvý dokument v distribúcii (Šest otázek pro Jana Wericha), učili nás na FAMU celý rok dvaja dosť čudní páni populárno-vedecký film, ku ktorému som nemal vzťah, nemali sme sa radi. Vtedy, pravda, psychológia a vnútorný život postáv v dokumente boli vlastne tabu a pre väčšinu to bola neznáma, neobjavená pevnina. V druhom ročníku ma chceli vyhodiť, pretože som nepredložil údajne experimentálny scenár s názvom Hľadanie. Nemali pre to pochopenie. Mal som skutočne záujem o film medzi dokumentárnym a hraným filmom. Dvadsať rokov po Obrazoch starého sveta začal v tom teréne pracovať Ulrich Seidl a darí sa v ňom aj mladým slovenským a českým dokumentaristom. Študenti sú fajn, ale len keď sú zvedaví a aktívni. Keď chcú hovoriť pravdu a keď je nádej, že z nich raz budú rozhnevaní mladí muži alebo ženy. Takých tu máme dnes približne osem. A vstanú noví bojovníci... Jedna z nich dokonca nakrúca svoj film v Seidlovej firme.

novak
Hanákov film Obrazy starého sveta patrí k najžiadanejším snímkam
pri prezentáciách slovenského filmu v zahraničí.

V poslednej dobe ste známy aj ako fotograf. V roku 2006 vám vyšla monografia Záznamy a odkazy a za posledné dva roky ste mali viacero výstav, spomeniem aspoň minuloročnú veľmi úspešnú výstavu v Uherskom Hradišti. Vo vašej fotografickej tvorbe rozvíjanie témy inakosti pokračuje v inom médiu. Okrem toho zachytávate originálne odkazy, ktoré nachádzate v mestskom prostredí. Prečo vás priťahujú tie zvláštne textovo-obrazové útvary?
– To všetko sú len fotografie filmového režiséra. Všetky svoje filmy som ovplyvnil aj po výtvarnej stránke a často som používal fotografie v rovnocennom vzťahu k filmovým záberom. Aj vo filme 322 hrajú dôležitú rolu. Mal som najradšej čiernobiely film a keď sa stal minulosťou, vylúčil som v ďalších filmoch modrú a agresívnu červenú farbu. O tom, že v mojich filmoch nie je červená, hovorili všelijakí horlivci aj na straníckej schôdzi... Nebolo jednoduché zostať sám sebou a zároveň udržať si pozíciu režiséra. Dnes je všetko inak a mám skutočnú radosť, že môžem objavovať farby. Nikdy som nekreslil, ale viem, čo je to obraz. To, že sa dá maľovať aj v počítači, je pre mňa veľký objav a nikomu ho nevnucujem. A stále mám rád dokument i nezávislý hraný film. A iracionalitu, na ktorú treba čakať, treba si ju zaslúžiť.

A čo pripravujete do blízkej budúcnosti?
– Rád by som ešte chvíľu učil. Občas robím svojim študentom a absolventom aj dramaturga. Na druhej strane, nemám dosť času na písanie a fotografie, ktoré by sa mohli stať obrazmi.