Každý by chcel poznať to tajomstvo
Film.sk No.4/2008

Zámerom rubriky Pohľad zvonka je očami zahraničných alebo v zahraničí žijúcich filmových profesionálov reflektovať aktuálne postavenie slovenského filmu za hranicami našej krajiny. Tentoraz na naše otázky odpovedá Alexander Wieser z Rakúska. S filmom začal po skončení štúdia ekonómie ako strihač a režisér reklám. V roku 1989 založil vo Viedni postprodukčnú spoločnosť Synchro Film, Video and Audio a v roku 2004 spoločne so Stevom Walsom agentúru EastWest Filmdistribution, ktorá sa zaoberá predajom filmov do zahraničia.

novak
foto: archív A. W.

Vo svojej agentúre sa zaoberáte predajom filmov do zahraničia. Kde ich vyhľadávate?
– Navštevujeme všetky veľké filmové trhy a festivaly a snažíme sa nájsť filmy, ktoré by sme mohli zastupovať. Okrem toho dostávame každý týždeň mnoho nových filmov na DVD, navštevujeme koprodukčné trhy a spolupracujeme na nových projektoch našich klientov. Každý rok si vyberieme len okolo šesť nových titulov, pretože to je počet, ktorému sa môžeme seriózne venovať.

Vo vašom katalógu sú filmy z východnej Európy. Aké sú v porovnaní s ostatnou produkciou? Je pre ne niečo typické?
– Filmy z východnej Európy rozprávajú príbehy iným spôsobom. Je to podobné ako pri románoch, ktoré sú tiež iné než vo zvyšku Európy. Je to otázka histórie, emócií a tradície. Ale tento fakt ovplyvňuje aj skutočnosť, že na film sa v týchto krajinách pozerá ako na formu kultúry, sú financované štátnymi inštitúciami. Preto je pre tieto filmy často ťažké presadiť sa na Západe, kde sa stále viac a viac distribútorov zaujíma najmä o zarábanie peňazí.

Vidíte nejaké veľké rozdiely v tvorbe týchto krajín?
– Myslím si, že rozdiely sú najmä v druhu humoru alebo v spôsobe sebareflexie, prípadne v tom, o akých témach si režiséri myslia, že je dôležité vypovedať. Nič z toho však nemá veľký vplyv na to, či sa film presadí v zahraničí alebo nie. Dôležité je nájsť tému, ktorá je síce lokálna, ale súčasne príťažlivá pre medzinárodné publikum vrátane emocionálneho účinku. Len veľmi málo filmov z tohto teritória má však šancu na celosvetový úspech. Hollywood ovláda väčšinu trhu, pretože tamojšie veľké spoločnosti sú často jediné, ktoré majú dostatok peňazí potrebných na promovanie filmov.

Vo vašom katalógu je aj slovenský film Patrika Lančariča Rozhovor s nepriateľom. Čím vás zaujal a do akých krajín sa vám ho doteraz podarilo predať? Aké boli ohlasy naň zo zahraničia?
– Veľmi sa nám páčila téma a herecké výkony. Vďaka nemu je možné pochopiť, aké to bolo vysoko v horách v záverečných fázach vojny. Pokračujú rokovania s distribútormi v mnohých krajinách, ktorí prejavili záujem o práva na uvedenie v kinách, v televízii i na DVD. Boli sme však veľmi sklamaní relatívnym nezáujmom o film zo strany festivalov.

Čo podľa vás musia mať slovenskí producenti nevyhnutne pripravené, keď chcú promovať svoj film v zahraničí?
– Problém vidím v tom, že väčšina producentov počas výroby filmu nerozmýšľa nad tým, čo budú potrebovať na jeho propagáciu. Nemyslia na to, že kvalitné propagačné materiály stoja veľa peňazí, ktoré radšej minú na výrobu, než na kvalitné fotografie, kvalitný preklad a podobne. Všetky promo materiály musíme vyrábať sami. Veľmi často sa musia robiť i nové titulky na filmy. V mnohých prípadoch materiály pripravené produkčnými spoločnosťami nie sú vhodné na použitie na medzinárodnom trhu. Na druhej strane, prečo by producenti mali o tom niečo vedieť? Veď oni sa predsa špecializujú na výrobu filmov a nie na ich predaj. Na to sú agenti, ktorí ich zastupujú. Svojho agenta by teda mali zásobovať množstvom materiálu a spoločne určiť marketingovú stratégiu, vrátane výberu prostriedkov propagácie. Myslím si, že v tom smere majú veľký význam národné stánky, aký má v Berlíne a Cannes napríklad aj Slovensko. Odporúčal by som však pozývať predajcov i na špeciálne projekcie do Bratislavy, kde by ste im ukázali najnovšie filmy, tak ako sa to robí v iných krajinách, prípadne poslali DVD agentom zaoberajúcim sa predajom ešte predtým, než je film vybraný na nejaký festival, aby ho už agent mohol využiť na aktívnu propagáciu filmu.

Čo podľa vás môže pomôcť národnej – napríklad slovenskej – kinematografii, aby sa presadila v zahraničí?
– Každý by chcel poznať to tajomstvo! Billy Wilder vždy hovoril, že najdôležitejší je scenár, takže možno viac času a peňazí by sa malo investovať do vývoja dobrých scenárov, v nevyhnutných prípadoch použiť i konzultantov scenárov zo Západu. Filmári by sa mali snažiť nájsť príbehy, ktoré by boli zaujímavé i pre ľudí v iných krajinách. Veľmi často idú totiž do výroby filmy, ktoré nemajú potenciál osloviť divákov mimo krajiny pôvodu. V princípe je totiž oveľa ľahšie predávať žánrové filmy, napríklad horory, najmä ak sú nakrútené v angličtine.