Film.sk No.05/2006

Zuzana Mojžišová, šéfredaktorka časopisu Frame: „Hovoriť o tohtomesačných plusoch slovenskej kinematografie mi trochu pripadá ako hovoriť o milovanom blízkom príbuznom, čo na neurčitý čas odcestoval kamsi do neurčita. Ale niečo sa deje. Režisér Martin Repka napríklad pripravuje nový projekt a podľa scenára, ktorý som nedávno čítala, sa mi zdalo, že ak pôjde všetko ako má, možno o pár mesiacov na tomto mieste niekto iný spomenie v plusoch už hotový Martinov film. Potešil ma aj čerstvý preklad americkej knihy Jamesa Monaca Jak číst film, poučné, hoci nie bezvýhradné čítanie. Občas ma tešia niektorí študenti filmovej vedy, ale pravdu povediac, zaručenejší optimizmus dokážem načerpať od malých detí z nášho filmového krúžku. Za mínus považujem „(s)prostý“ fakt, že film Štěstí a mnohé mnohé iné nie sú slovenské.“

Marko Škop, dokumentarista: „Najväčším plusom uplynulého mesiaca bol pre mňa tréning Ex Oriente Film, ktorého prvá časť sa konala na VŠMU v Bratislave. Pomáhať dokumentárnym filmom z našej časti Európy preniknúť už vo fáze vývoja k financiám zo zahraničia patrí medzi dôležité kroky smerom von. Filmy u nás sú pomerne často odkázané iba na dôležitý grant z MK SR. Workshop dal pomerne širokú orientáciu v tom, ako sa dostať ďalej do priestoru a to je na nezaplatenie. Naopak, o mínusoch sa mi hovoriť nechce.“

Eduard Grečner, režisér: „Teší ma (a to mimoriadne), že sa nepodarilo „reorganizáciou“ (ako sa slušne nazýva postupné nivočenie slovenskej kinematografie) zlikvidovať mladé talenty, ktoré si prerazili cestu k tvorbe často mimoriadne nadaných dokumentárnych filmov. Potvrdzuje to moju dávnu myšlienku, že talent sa nedá potlačiť, ba možno mu trochu prekážok iba prospeje. To neznamená, že by som súhlasil s neobyčajne ničivým postojom (najmä zákonodarcov) k slovenskej filmovej kultúre. Prepáčte mi to, ale musím sa vrátiť k riadkom, ktoré som napísal už v roku 1994 a s pocitom „maniaka“ ich sústavne resuscitujem: „Filmová kultúra na Slovensku sa vrhne do náručia trhu, kde bezpečne zahynie bez toho, aby zákon zabezpečil jej ochranu a bez toho, aby sa vytvorením zákona o kinematografickom fonde zabezpečili zdroje na realizáciu domácej filmovej kultúry. To považujem za ľahtikárske hazardovanie s úrovňou, ktorú slovenská kinematografia dosiahla už za éry komunistov“. Štát však treba presvedčiť, ba často prinútiť k poznaniu, že mať kultúru niečo stojí a že sa to oplatí. Inak – z demokracie vyplýva aj to, že štát má voči občanovi aj isté nespochybniteľné povinnosti: starať sa o životné prostredie, zdravotníctvo, školstvo – ale aj o kultúru. Viem, opakujem sa vytrvalo a bez hanby sa budem opakovať až kým sa nevyčasí. Nie je to moja hanba, že to toľko rokov musím robiť.“