Na Slovensku máme tvorivý potenciál
Film.sk No.1/2004

Scenárista Marek Lešák (1971) je absolventom Katedry dramaturgie a scenáristky na VŠMU. Debutoval v roku 1995 scenárom k filmu Záhrada, na ktorom sa podieal spolone s Martinom Šulíkom a Ondrejom Šulajom a za ktorý získal ako najmladší slovenský scenárista eského leva. V roku 1998 sa s rovnakou zostavou scenáristov stretol na filme Orbis Pictus a na poviedkovej snímke Praha oami... Momentálne pôsobí na Katedre dramaturgie a scenáristiky FTF VŠMU ako pedagóg.

Na Slovensku sa už takmer automaticky odpovedá na otázku, prečo sa u nás na­krúca tak málo filmov, že nemáme dostatok financií. Iní naopak tvrdia, že nám v prvom rade chýbajú dobré nápady, kvalitné scenáre. Na ktorú stranu sa prikláňate vy?
– Mal som možnosť po­sudzovať niektoré scenáre ako člen rôznych grantových ko­misií a myslím si, že tvorivý potenciál na Slovensku je. Aj medzi tými niekoľkými reali­zovanými bolo pár takých, ktoré boli výrazne lepšie ako film... Nemožno však očaká­vať, že vznikne nejaký tvorivý pretlak, keď celá kinemato­grafia bola vlani pod­poro­vaná tridsiatimi miliónmi, čo je roz­počet jedného hraného filmu. Okrem toho na príklade do­kumentárneho filmu sa dá dokázať, že talenty tu sú. Aj vďaka finančne menšej ná­ročnosti sa na Slovensku vy­profilovala silná generácia filmárov ako Peter Kerekes, Marko Škop, Robert Kirchhoff, Jaro Vojtek a ďalší a je len otázkou času a adekvátnych podmienok, aby sa výraz­nej­šie presadila aj v oblasti hra­ného filmu.

Ak máte pocit, že scenáristi majú dobré nápady, prečo sa potom nenakrúcajú celo­večerné nízkorozpočtové fil­my s originálnymi témami na DV kameru, ktorá je lacná a bežne dostupná?
– Na Slovensku je každý film nízkorozpočtový. Okrem toho nakrúcanie pomocou DV, spolu s výsledným prepisom na film, nie sú až o toľko lacnejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Rovnako nie kaž­dá téma je vhodná na to, aby bola spracovaná touto tech­nikou. Verím, že nový grantový systém ministerstva kultúry sa už v blízkom období odrazí aj na počte a kvalite scenárov. Musíme si totiž uvedomiť, že množstvo ľudí za posledných desať rokov stratilo vieru, že film sa na Slovenskú dá vy­robiť. Veď v posledných ro­koch vznikali dva – tri filmy ročne a doba od napísania filmu k premiére trvala neraz tri – štyri roky. Debutanti ako Laura Siváková alebo Vlado Adásek nakrúcali svoje filmy v absolútne nedôstojných pod­mienkach, čo sa dá spraviť iba raz v živote a potom splácať dlhy.

Ako ste spokojný so spô­sobom výučby scenáristov na katedre dramaturgie a sce­­náristiky?
– Ak si zoberieme, že medzi debutantmi prevažovali v po­sled­ných rokoch absolventi scenáristky, tak je to celkom povzbudivý výsledok. Za dô­ležitejšie však považujem to, aby mladí scenáristi už na škole dostali možnosť vidieť výsle­dok svojho písania na obra­zovke alebo na plátne. Z vlast­nej skúsenosti viem, že tento spôsob konfrontácie zmení optiku nazerania na film a vedie to k väčšej zodpo­vednosti za každé slovo, ktoré autor napíše. V súčasnosti sa už rozbieha systém tvorivých dielní, kde od prvého ročníka spolupracujú režiséri, scenáristi a kameramani na spoločných projektoch. Vytvára sa tak priestor, aby sa študenti bližšie spoznali a možno v budúc­nosti v spolupráci pokračovali aj ďalej.

Aký máte názor na systém hodnotenia na súťažiach sce­náristov?
– Všetky súťaže a granty vnímam ako istú formu po­zitívnej konkurencie. Navyše výhercovia a ich text získava pozornosť a tým aj väčšiu šancu, aby sa o projekt začali zaujímať producenti. Zaujímať sa však pre mňa znamená vy­tvoriť aspoň minimálne pod­mienky pre tvorbu a nie urobiť si z debutujúceho filmára rukojemníka, ktorý musí sú­hlasiť s každým láskavým „odr­bom“ producenta.

V posledných rokoch de­butujú v slovenskej kinemato­grafii hlavne scenáristky (Ja­na Skořepová, Tina Diosi, Slavena Liptáková atď.). Ako si vysvetľujete tento „ženský fenomén“?
– Už samotný pomer ľudí, ktorí sa hlásia na scenáristiku, je v prospech žien a na odbore je ich potom asi 70 percent. Okrem toho, čoraz viac žien nakrúca svoje filmy aj v iných krajinách a presadzujú sa aj v iných profesiách. Asi na tom niečo bude, keď sociológovia pomenovali toto storočie ako storočie žien.

V slovenskej kinematografii neexistuje žiadna kontinuita a teda nie je ani na čo nad­väzovať. Neexistuje divácky, resp. populárny film a ani slovenský divák. Ako to vní­mate vy?
– Slovenský film v posled­ných rokoch bojoval o prežitie. Ťažko môžete čakať, že z jed­ného či dvoch filmov vzíde niečo svetové. Pokiaľ ich bude stabilne sedem – osem, situá­cia sa postupne zmení. Film získa väčšiu spoločenskú pres­tíž a aj tvorcovia naberú skú­senosti, lebo tie sa dajú získať len na konkrétnej robote. Iba sa obávam, aby prostriedky, ktoré majú tento rok prísť na granty ministerstva kultúry, nesuplovali aj to, čo je priro­dzenou úlohou Slovenskej te­levízie.

A na čom momentálne pracujete vy?
– Spolu s Martinom Šulíkom sme dokončili scenár, ktorý sa pracovne volá Slnečný štát s podtitulom Hrdinovia robot­níckej triedy. Bude to tragiko­média, ktorá sa odohráva na periférii priemyselného mesta. Mali by v ňom účinkovať me­nej známi herci z oblastných divadiel... Pokiaľ ide o produ­centské zabezpečenie, do projektu okrem Martina Šulíka vstúpil aj český producent Čestmír Kopecký, takže ide o česko-slovenskú kopro­duk­ciu. Okrem toho pracujem s režisérom Jarom Vojtekom na dvoch celovečerných doku­men­toch. Prvý sa volá My zdes a je o rodine z Kazachstanu, ktorá emigro­vala pred troma rokmi na Slovensko a momen­tál­ne sa dokončuje v strižni. Druhý film, ktorý sa už priebež­ne nakrúca, má názov Hra­nica a je o obci Veľké a Malé Sla­mence na východe Sloven­ska, ktorá je pre­ťatá ostnatým drô­tom, keď­že časť obce je na Ukrajine a časť na Slovensku...