keď má na Slovensku premiéru pôvodný film, je to udalosť. Väčšia ako čokoľvek iné v slovenskej kinematografii. Slovenský audiovizuálny priestor je taký malý, že všetkých sa to nejakým spôsobom týka, bez ohľadu na to, z akej reality film vychádza, akú realitu film zobrazuje. Slovenský kameraman Richard Krivda mi na otázku, či film Vlada Balca Dážď padá na naše duše má nejaké paralely alebo odkazy v kontexte slovenskej kinematografie, odpovedal – a teraz parafrázujem – že každý, kto sa tu narodil a kto tu nakrútil aspoň jeden film, chtiac-nechtiac nesie so sebou nejaký odkaz. V tejto súvislosti ma celkom zaujala predstava, ako sa takýto odkaz vníma v širšom kontexte, než aký poskytuje slovenská kinematografia a kam sa takýto odkaz posúva v tvorbe slovenských exilových autorov. Na stretnutí domácich, ale aj v zahraničí žijúcich a tvoriacich slovenských filmárov, aké sa pripravuje na jubilejný desiaty ročník festivalu Art Film Trenčianske Teplice, sa mnohým môže obzor rozšíriť o iné poznanie. Pretože je pravda – a to tu vieme – že nakrútiť film na Slovensku je ťažké a prijať ho ešte ťažšie, lež v širšom kontexte neznámych skúseností sa dá zistiť, aké to môže byť niekedy ľahšie, no častokrát aj podstatne komplikovanejšie. Nejeden exilový filmár dokázal, že prebojovať sa dá a táto myšlienka sa dá zovšeobecniť aj na kinematografiu ako celok. Je to otázka správnej chvíle a správnych rozhodnutí v správnom čase.