Babie leto na sklonku života

  Dvojica starých pánov, z ktorých jeden vystupuje ako bývalý člen Metropolitnej opery, rozmýšľa spolu s realitným agentom nad kúpou menšieho zámku. Po prehliadke jednotlivých miestností, zámockej záhrady, neodmysliteľnom vypití pohára šampanského, nie sú stále pevne rozhodnutí, či zámok kúpia. Nechávajú realitného agenta v značnej neistote a odchádzajú taxíkom do hotela s vysvetlením, že sa mu ozvú neskôr. V tom čase ešte netušia, že pre zámenu vizitky bude ich dokonale pripravený podvod odhalený...

František Hána, hoci skvelo predstiera zámožného starého pána, ani náhodou nevlastní 46 miliónov na kúpu zámku a nie je ani členom Metropolitnej opery. Ako obyčajný dôchodca býva v malom byte niekde v Prahe spolu so svojou manželkou Emíliou. Spomínaná kúpa zámku patrí len k jednej z množstva recesistických zábaviek, ktoré podniká spolu so svojím najlepším kamarátom Edom.

Predstieraným záujmom o kúpu zámku začína zatiaľ posledný film českého režiséra Vladimíra Michálka Babí léto. Michálkova tvorba je u nás dostatočne známa, stačí si spomenúť na rovnomennú filmovú adaptáciu Kafkovej Ameriky (Amerika, 1994), prípadne na príbeh o mladých outsideroch Anděl Exit (2000). Avšak na rozdiel od výrazne štylizovaného filmu Anděl Exit, v prípade Babího léta Michálek spolu so svojím stálym kameramanom Martinom Štrbom rezignoval na okázalé postupy. Babí léto sa skôr výrazne približuje najmä k inému Michálkovmu filmu – Zapomenutému světlu (1996). Nielen použitím výrazných hereckých typov, ich skvelým zvládnutím, ale aj zvláštnou poetickosťou kamery, ktorá aj keď v menšej miere ako v Zapomenutom světle, napriek neosobnosti a strohosti prostredia panelákového sídliska, snímaného takmer dokumentárnym spôsobom, nenápadne preniká na povrch. Výrazné to je najmä v závere filmu – či už pri ceste vlakom do Ostravy alebo keď luxusný automobil odváža manželov Hánovcov po dlhej rovnej asfaltovej ceste po obidvoch stranách lemovanej stromami.

Vladimírovi Michálkovi sa spolu so scenáristom Jiřím Hubačom podarilo vyvážené spojenie tragikomických a smutných udalostí do premyslene a presne vystavaného príbehu. O presvedčivé vyznenie filmu sa pritom nemalým spôsobom pričinil najmä herec Vlastimil Brodský, známy svojou sebairóniou a svojráznym čiernym humorom. Zreteľne sa dá odčítať, že postava 76-ročného temperamentného dôchodcu Františka Hánu má svoj predobraz práve v ňom. Skvelé herecké trio dokonale dopĺňa Stella Zázvorková v úlohe ustaranej manželky Emílie a Stanislav Zindulka ako jeho najlepší kamarát Eda.

Dvojica vitálnych dôchodcov sa doslova vrhá z jednej akcie do druhej. Po fingovanej kúpe zámku predstierajú revízorov v metre, kde namiesto pokuty žiadajú od pristihnutých dievčat bozky, neskôr urazený František predstiera svoju smrť. Ich správanie sa častokrát pohybuje na hranici únosnosti a je len otázkou času, kedy túto hranicu prekročia. V žiadnom prípade však nemôžeme tvrdiť, že by obaja zabudli na svoj vek, práve naopak, až príliš dobre si ho uvedomujú. Cítia blížiacu sa smrť, ktorá sa im pripomína zo všetkých strán: prostredie cintorína, ochrnutie Eda a jeho pobyt v nemocnici... Nemajú však pocit, že už nemajú prečo žiť. Práve neustále vymýšľanie, príprava a realizácia niekedy až absurdných situácií, spolu s ich spojenectvom im umožňuje bojovať s apatiou.

Mohlo by sa zdať, že film Babí léto je o starých ľuďoch, vzpierajúcich sa smrti. Nie je to úplne tak. V širšom pohľade je to film o nás všetkých, nielen o ľuďoch na sklonku života. Upozorňuje na nebezpečenstvo stereotypu, nečinnosti, straty snenia, nehybnosti... Najzreteľnejšie sa to ukazuje v prípade postavy deň čo deň sediacej pri okne a apaticky hľadiacej von. Až po troch dňoch si ktosi všimne, že sused sediaci na stoličke za oknom je mŕtvy. František len tak mimochodom poznamená, že bol mŕtvy už oveľa skôr...

Jozef Obuch
(autor je absolvent filmovej vedy FTF VŠMU)