Na polceste…

V máji sme mali v slovenskej kinematografii dve významné udalosti. Premiéru mal prvý film s výrobným rokom 2002 Dážď padá na naše duše Vlada Balca. Zároveň sa v máji otvárali aj sály druhého bratislavského multiplexu UCI Palace. Jedným z deviatich otváracích filmov v dvanástich kinosálach bol aj Balcov šiesty celovečerný titul po filmoch Uhol pohľadu (1984), Pasodoble pre troch (1986), Postoj (1988), Let asfaltového holuba (1990) a Rivers of Babylon (1998). V súvislosti s premiérou filmu Dážď padá na naše duše sme ľuďom z oblasti filmu položili dve otázky: 1. Aké si podľa vás nájde film Dážď padá na naše duše miesto v súčasnej slovenskej kinematografii a vidíte v ňom možné odkazy alebo paralely v kontexte slovenskej kinematografie vôbec? a 2. Scenár filmu Dážď padá na naše duše má viac ako desať rokov a jeho sfilmovaním sa mal režisér Stanislav Barabáš vrátiť do slovenskej kinematografie. Ako by podľa vás film vyzeral, keby ho nakrútil Stanislav Barabáš?

  Miro Šindelka, režisér a producent: „1. Keď film hodnotím veľmi čerstvo, považujem ho za jeden zo schodíkov k ďalším filmom, ktoré budú hovoriť viac a odvážnejšie o súčasnosti. Páči sa mi, že sa nevyhol súčasným znakom doby a myslím si, že niektoré postavy, ktoré v slovenskej kinematografii nie sú tradičné – napríklad mafián, boli pekne urobené. Je ale zvláštne, že dramaturgia slovenských filmov je ťažkopádna, pritom v titulkoch sú výborní dramaturgovia, ktorých si veľmi vážim, ako Peter Jaroš, Zuzana Gindl-Tatárová, Maroš Puobiš, napriek tomu film akoby trochu kríval práve v tejto časti, kedy režisérovi mali pomôcť a povedať mu, že menej je niekedy viac. 2. Nemyslím si, že sa dá povedať, či by bol lepší alebo horší, pretože film nie sú preteky. Koniec koncov aj Balcov film zobrazuje novú tému svetovej kinematografie, ako napríklad Leon atp. a viem si predstaviť, ako by tento scenár urobili v Hollywoode. Určite by po ňom siahli a urobili by ho sladšie.“

Martin Ciel, filmový teoretik: „1. Film si nájde také miesto, aké si zaslúži. Je to slovenský film, tak tam miesto rozhodne má, ale čo sa týka kontextu, myslím si, že nijako nevybočí do nadpriemernosti, nijako nevytiahne vyššie, pretože z môjho pohľadu film Dážď padá na naše duše mal veľké problémy s dôveryhodnosťou. Nie je taký autentický, ako by som od takéhoto filmu očakával – nie realistický, ale autentický – a nie je ani taký štylizovaný, resp. nejde ani tak veľmi do experimentu, aby sa dostal na úroveň, že sa môže vykašľať na dôveryhodnosť a autenticitu a môže byť formálnym výbojom. Nie je to ani jedno, ani druhé a filmy tohto druhu ma väčšinou nezaujímajú, pretože ako keby ostávali na polceste. Nemám veľmi rád miešanie štýlov, mám rád miešanie žánrov. 2. Neviem si predstaviť ako by vyzeral, keby ho robil Stanislav Barabáš, ale viem si predstaviť, ako by tento film mohol vyzerať, keby vznikol pred dvanástimi – pätnástimi rokmi, za „gorbačovovej perestrojky“ v období rokov 1986 –1989, kedy sa už mohlo kadečo povedať. Bol by to veľmi výnimočný film kontextom deja, témou, obsahom a motívmi, snažením postáv... Práve kvôli tematizácii tohto druhu sme v roku 1989 všetci chodili na sovietske filmy ako Malá Viera... Teraz sú témy v mnohom iné, hoci téma človeka na úteku je večná od vzniku kinematografie až po Tarantina, ale ide aj o formálne spracovanie, ktoré tu nepokladám za výnimočné, skôr za konvenčné.“

Dušan Trančík, režisér a generálny riaditeľ Sekcie médií a audiovízie MK SR: „1. Neviem povedať, či si nájde svojho diváka, prial by som mu to. Je to žáner road movie, ktorý porušuje pravidlá a to mi trocha prekáža. Na Slovensku existovali filmy, ktoré sa usilovali o širší divácky záber a toto je jeden z nich, čím hovorím, že sa približuje snahe komerčne zaujať a myslím si, že má nejaké paralely. Keby som mal byť úprimný, tak v roku 1986 som nakrúcal Víkend za milión na scenár Tibora Vichtu. Tiež išlo o spoločenskú morálku v kriminálnej zápletke a najväčší problém som vtedy mal s tým, čomu sa hovorí, že človek ctí kriminálny žáner, že je korektný ku kriminálnemu žánru. Dnes stojím s veľkým otáznikom: do akej miery sa mi podarilo to, čo je v záhlaví alebo v podtitule filmu – kriminálka alebo road movie, ako aj v prípade Balca? Do poslednej kvapky, do poslednej štipky kosti by som sa vždy usiloval naplniť odskúšaný žáner, keď som sa už na to dal... Na druhej strane si film vážim, je na ňom veľmi veľa urobenej práce a v ťažkých podmienkach, v akých sa nachádza slovenská kinematografia, treba doceniť, že tvorcovia to dotiahli do komunikatívneho tvaru, že film má istú spoločenskú úroveň a istú výpovednú hodnotu v zmysle zábavy, snahy o to, aby ľudia opäť našli cestu do kina. 2. Neverím tomu... Stanislav Barabáš veľmi tvrdo sledoval svoj text, oveľa presnejšie a precíznejšie než Vladimír Balco. Obávam sa, že platonický záujem o text Dážď padá na naše duše bol naozaj platonický, pretože Stanislav Barabáš by veľmi ctil žáner a veľmi tvrdo prehlboval scenár.“

Richard Krivda, kameraman: „1. Veľký nedostatok slovenskej kinematografie je okrem financií v kvalitnom scenári. V prvom rade treba napísať absolútne skvelý scenár, ktorý netreba prerábať, ani dorábať, pretože to filmu len škodí. Výpoveď filmu má byť osobná výpoveď jedného režiséra, jedného scenáristu a musí byť kompatibilná, aj keď to prináša so sebou riziko. Nemalo by do neho hovoriť nikdy viac ľudí. To je ako so Silvestrom – nikdy sa nedá nakrútiť Silvester tak, aby sa páčil všetkým… 2. Úprimne povedané, neviem si predstaviť, ako by tento film vyzeral, keby ho nakrúcal Stanislav Barabáš dnes. Stanislav Barabáš bol skvelý režisér, ale dnes aj skvelí režiséri, ktorí nakrúcali za bývalého režimu, to majú veľmi ťažké a trápia sa tým, či vôbec môžu niečo nakrútiť. Prichádzajú mladí ľudia, ktorí majú hlavne veľa energie na zháňanie financií a všetkého okolo filmu, aby vôbec vznikol. Myslím si, že aj taký režisér ako Barabáš by mal možno problémy iného druhu, ale keď sa režisér musí zaoberať problémami iného druhu ako je film, je veľmi ťažké sústrediť sa na film samotný.“

Marián Urban, producent: „1. Budem veľmi rád, keď sa energia, ktorú Vlado Balco, Patrik Pašš a ďalší ľudia do filmu vložili, im vráti tým, že film si nájde svojich divákov. A budem veľmi rád, že to, o čo sa pokúsili a čo sa im podarilo vyjadriť, divákov osloví a budú viac alebo menej netrpezlivo očakávať ďalší slovenský film. 2. Viem si predstaviť len to, že Stanislav Barabáš by do tohto scenára vložil všetko a pokúsil by sa z neho urobiť film, ktorý by oslovil čo najviac divákov, pretože si myslím, že to bol jediný dôvod, pre ktorý autori urobili tento film.“

spracovali (sim + ip)