Rýchlosť svetla a rýchlosť sveta

V lete pripravuje edičné oddelenie Slovenského filmového ústavu (SFÚ) na knižný trh dve publikácie. V edícii Camera Lucida, zameranej na pôvodné či prekladové teoretické texty, reflektujúce film s presahmi do iných (umeno)vedných disciplín, sa k čitateľom dostane kniha Paula Virilia Stroj videnia. Rozprávame sa s jej prekladateľkou Máriou Ferenčuhovou, ktorá vyštudovala filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na FTF VŠMU a po ročnom študijnom pobyte na École des Hautes Études en Sciences Sociales v Paríži pôsobí v súčasnosti ako doktorandka
na Katedre filmovej vedy FTF VŠMU.

Prečo ste sa spolu s edičným oddelením SFÚ pri výbere ďalšej publikácie edície Camera Lucia rozhodli práve pre text Paula Virilia?
– V prvom rade sme sa snažili začať so zapĺňaním medzier spôsobených v súčasnosti dosť závažným nedostatkom prekladovej literatúry v oblasti filmu. Viriliov Stroj videnia sa na spustenie projektu takýchto prekladov zdá byť ideálnym textom, pretože nie je ani príliš hermetický, ani obzvlášť akademický. Z hľadiska špecializácie by teda mal byť dostupný väčšiemu množstvu čitateľov a nie len „päťdesiatim“ študentom či absolventom filmovej vedy a ich „pätnástim“ pedagógom. Na druhej strane to však nie je ľahký text, ktorý by sa čitateľovi nejako ochotne podkladal. Je to občas až provokujúca esej, čo vťahuje film do nových súvislostí, v ktorých sa v našom kontexte zatiaľ uvažuje len veľmi málo. Téma videnia, pohľadu a vnímania, ktorých „dejiny“ Virilio načrtáva prostredníctvom premien aparátu videnia, zasahuje oblasť filmu, ako aj ostatných vizuálnych umení, a zároveň aj oblasť verejného zobrazovania, medializácie udalostí – čiže oblasť spoločenskú, aj politickú. Virilio dokáže veľmi elegantne prepojiť napríklad umenovedný diskurz s medicínskym či kriminalistickým alebo sociologicko-politologický s vedeckým, pričom jeho fyzikálne metafory knihe vôbec neuberajú na atraktívnosti.

Ako vnímaš Viriliov prínos pre oblasť reflexie filmového umenia?
– Virilio nie je filmový vedec, pôvodne je architekt či skôr teoretik architektúry, hoci jeho príklon k vizuálnym médiám bol logickým vyústením jeho predchádzajúcich tém – architektúry bunkra, vojny a jej vnímania, ukrývania, zviditeľňovania, miznutia a s tým spojenej a stále viac spochybňovanej reálnosti videného. Rovnako aj film je ukazovaním, možnosťou vidieť a vnímať, čosi nastoľovať prostredníctvom obrazu. Treba však povedať, že Viriliov text nie je súborom filmových analýz či teórií. Filmové médium uchopuje skôr v jeho historických súvislostiach a z hľadiska istej „logiky obrazu“, ktorá je filmu vlastná, no už zďaleka nie je posledným štádiom zachytávania viditeľného. Od televízie v priamom prenose, cez videodozor a okamžitý teleprenos viditeľného definuje Virilio novú, paradoxálnu logiku obrazu, ktorá už nemá s realitou veľa spoločné, no ktorá nás každodenne zaplavuje svojimi výlučkami, mediálnymi aktualitami s čím ďalej, tým viac zastretým zmyslom.

Virilio si údajne vystačí s dvoma mutáciami svojich základných téz: 1. Všetko je rýchlosť, 2. Rýchlosť ničí skutočnosť a necháva ju miznúť. Aký je vzájomný vzťah tejto rýchlosti a „stroja videnia“?
– Rovnako by sme si mohli vystačiť s tézou, že všetko je relatívne. Ale bez zľahčovania: je pravda, že Virilio neúnavne otvára tému zrýchlenia, rýchlosti svetla, ktoré nesie obrazy a rýchlosti sveta, ktorý chce tieto obrazy komunikovať. Netreba však zabúdať ani na to, do akého prostredia tieto svoje tézy usádza: pokrýva takmer všetky spoločenské oblasti a vytvára širokú sieť súvislostí. Rýchlosť a stroje videnia sú vo veľmi tesnom vzťahu: ako sa zvyšuje rýchlosť komunikácie viditeľného – prenosová rýchlosť obrazov, mení sa aj ľudský pohľad, vnímanie a teda aj charakter toho, čo nazýva realitou. Množstvo a rýchlosť komunikovaných obrazov sa odráža na stále menšej schopnosti pamäte zachytávať a spracúvať ich, teda vytvárať si súradnice tejto „reality“. A práve to umožňuje Viriliovi vysloviť obavu, že kvôli stále sa zvyšujúcej rýchlosti sa aj vnímanie presunie z človeka na stroj, na perceptrón, ktorý mu bude tieto obrazy nakoniec musieť dokonca interpretovať...

Ako ovplyvňuje „filmovo-vedecké“ písanie a prekladanie scenáristka v tebe a naopak?
– Scenáristka vo mne už dlhšiu dobu hybernuje. S mojou dvojdomosťou je to asi tak, že ako keby si žila v primalom panelákovom byte, kde permanentne počuť, o čom sa hádajú susedia a kdesi na Orave mala drevenicu, do ktorej nechodíš, ale tešíš sa z nej, hoci do nej cez strechu zateká a možno v nej dokonca prespávajú tuláci. Výraznejšie ovplyvňuje písanie práve preklad. Z prstov mi lezú občas až zarážajúce palimpsesty: hocikedy nevdojak použijem vetnú konštrukciu, ktorú som použila pri preklade a ktorá už so sebou ťahá cudziu myšlienku... Preklad je pre mňa zintenzívneným čítaním, ktoré môže občas viesť až k ľahkej kleptománii. Scenáristika ma v súčasnosti nevedie nikam, nanajvýš ma len zľahka zvádza...

Silvia Klasová
(autorka je študentka scenáristiky a dramaturgie na FTF VŠMU)